Loe raamatut: «Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery»
I. Narodzenie. Krst. Krštenie
Človek prišiel na svet; odkial hej, odkial nie, ale doniesla ho vraj vodička; tam na jarku, na potoku, na Dunaji na vode, „ulapila ho baba.“ Hneď jak ho ulapila, prežehnala ho na meno Adama lebo Evy. Už je tu zemský, kladie ho v plienočku ovinutého na zem, a to veru dievča zrovna pod stôl, aby toto učilo sa hneď pokore, chlapca vedľa stola. Odtialto zdvihnúc dieťa, nesie ho do prvej kúpelky a jak teraz tak potom pri každom kladení do vody hovorí: „Dobrô ráno“ lebo „dobrý večer vodička!“ Vodička začľapoce, dieťa zavreskoce a ona sama odvetí si: „Pamodaj, pamodaj!“ Otec zde povinný budiť do prvej kúpelky strieborný peniaz a tým vymeniť si rodzeniatko od baby. Okúpané a povité podá ho ona napred aj otcovi, aby uvítal a požehnal si ho; zatým nesie ho takže k materi do postielky.
Posteľ v predňom kúte izby, zastretá býva plachtami bielymi, visiacimi od stropu až po podlahu. V tomto útulku zdržuje sa matka i s deckom, až do svojho úvodu chrámového, čo porodnica, kútnica, pôložnica, postelkiňa, šestinedielka; prečo znamená, to u ľudu: ležať, do kúta, do pôlohu, do postielky prísť, za plachtu dostať sa. Sem za plachtu majú kremä ženské prístup; prihodili sa, že mužský po čas ležania pôložnice príde do domu: ženy zastanú plachtu, by pozor muža decku i matke neuškodil, baba odníma mu klobúk, ktorý si potom peňazmi vymení.
Len čo za plachtou všetko ustrojeno, hotové býva už v kuchyni hriato t. j. prihrievané pálené s mädom, praženica z vajiec a bolestníky čiže pampušky vypečené na masti v rajnici, z cesta na tenko a okrúhlo rozvalkaného, ostružkou poprerezávaného. Jestli by doma tak nebolo, skoro dobehnú s tým kmotričky abo iné priateľkine, ktoré na túto hodinu vopred striehly a chystaly sa. Postelkini nádobno aspoň okúsiť z toho. Odtial hádanka: „Čo takému telu treba, z ktorého duša vyšla? – Praženica a hriato.“
Baba chodí volať vo kmotry. Zvať za kmotrov dávajú si mladí rodičia iný mladý manželský pár, ktorý by si jich pozval alebo od ktorého snáď už oni pozvaní boli, by takto na vzájem odmeňovať si mohli starosti s týmto spojené. Zovú však za krstných rodičov aj dospelejších svobodných alebo aj zo dvoch manželstiev; k ním niekedy privolajú celú hŕbu a to najme ženských, mladších i starších kmotričiek. Mužskí niekde naskrze nechcú ísť ku krstu, všade len zťažka nakloniť sa dali kňazom k tomu, že aspoň jedon krstný otec prichodí.
Na druhý, tretí deň nesú dieťa do krstu pri tichosti. Má ho na ramenách hlavná krstná mať vo vankúši, tu bielym obrúskom, tam čo najkrajšou a často hodvábnou šatkou zastreté z jej vlastnieho šatstva. Vo fare oddávajú, akoby na výmenu dieťaťa, diel onoho hriateho a z bolestníkov. S pokrsteným potom zastanú predo dvermi chrámu; dávajú zde maličkému do vankúša, do plienok, do križmy, strieborné abo iné peniaze v dar. Niekde ešte i teraz častujú sa pri tom bolestníkmi, koláčmi a nápojom; čo dávnejšie práve dnu v chráme činili a do nápoja toho tamtie križmové peniaze hádzali.
Príduc domov s pokrstencom povinná je krstná matka preriecť: Odniesli sme vám pohana, doniesli sme vám kresťana. Kresťana tohoto položí na stôl, a baba rečie: Kto ho najradšej má, nech ho zanesie materi. Zde aby na pohotové bol otec, zdvihnul ho zo stola a zaniesol k matke za plachtu.
Najobľúbenejšie a najzvyčajnešie mužské krstné meno je rozhodne a jediné Ján, Jano, Janko, Janík, Janíček; za ním idú mená: Andreas, Andráš, Andrej, Ander, Andrik, Ondráš, Ondrej, Ondrik; Daniel, Dano, Dančo, Danko, Daník; Pavel, Paľo, Paľko, Palík; Matej, Matejko, Maťko, Macko, Macík; Jozef, Jožo, Jožko; Georgiust. j. Juro, Jurko, Jurík, Ďurko, Durík; Jakub; Kubo, Kubík; Michal, Mišo, Miško, Mišík, Mišíček: Gašpar, Gažo, Gažko; Štefan, Števo, Števko; Tomáš, Tomko; Adam, Adamko; Emericht. j. Imro, Imrík; Martin, Martinko, Marcík; Samuel, Samo, Samko, Samík, Samíček; aj iné. – Ženské krstné mená najzvyčajnejšie sú dve: Anna, Anica, Anička, Andulka, Hanna, Hanička a Maria, Marina, Mariena, Mara, Marka, Marienka, Marča, Mariška, Marduľa, Mardulienka, i jináč ešte vyslovované. Zatým slyšíš: Eva, Evka, Evička; Zuzanna, Zuzka, Zuzička, Zuzuľa, Zuzulka; Dorka; Rozina; Žofia, Žofka, Žoša; Helena, Iľka, Elena, Ilona, Iľa; Katariena, Katka, Katuša; Judita, Judka, Juduľka; Ju1iana, Juľka, Juliška, Uľa, Uľka, Uliška atď. V starých matrikách prichodiace krstné mená, ako Fedor, Blažej, Blažko, Gregor, Lukáš, Marko, Stacho, Klimo, Timko, Šimo, Prokop, Basul i Vasil i Vaš, Valent, Alex, Bartol i Bartal, Dyno, Demeter, Mikuš i Mikluš či Mikuláš, Beňo, Fílo, (Fílemon), Vavro i Lauro a ktoré ešte, prešly do mien rodinných, že teraz mnoho rodín, málo pokrstencov na tieto mená u ľudu. Z pôvodu slovanského časté ostalo meno Ladyslava (Laco, László) a Ludmily i Milky, ale viac u mešťanov a vzdelanejších, než u prostého národa.
Medzi tými, ktorí, jak ľud hovorí, dieťa pri svatom krste odriekali a medzi vlastními rodičmi i pokrsteným utvorený je teraz sväzok priateľstva majúci u ľudu úctu rovnú s pokrevenstvom lebo príbuzenstvom. Muži sú v tom sebe kmotrovia, komovia (koma), ženské vospolok kmotry, kmotričky, komové (komová); dieťa odrostlé nepozovie si jich potom inak lež: krsný (otec), krsná (matka); pán krsný, pani krsná; rovne zovú si ho oni: krsný (syn), krsná (dcéra).
Hneď pri príchode od krstu, a zvlášte u prvorodzených, vydržiavajú radostník t. j. hostia sa na radosť narodzeného. Bolestníkov a koláčkov prináša k tomu krstná mať či kmotra za kôš. U chudobnejších odbavia s týmto hneď aj krstiny.
Avšak vlastné krstiny, krsteniei krštieneurčené bývajú obyčajne na najbližšiu nedeľu popoludnia. K hodom týmto chodí volať baba celý rad krstných, rodinných a známych, – a to hlavne ženské, bo mužskí len v malom počte alebo i naskrze nechodia na krstiny. V hodinu krštenia prichádzajúce, opetne svolávané krstiniarky, krsteníčky, kmeticeprinášajú sebou sklenicu nápoja páleného alebo vína a bolestníky i koláče. Každá ide s tým za plachtu a kladie donesené veci k postelkini, odkial to domáce ženičky preč odberajú. Príchodzia ale pozdraví sa s postelkiňou, rodzeniatko oprskne ústama, by mu pri tomto prvšom videní z očú neprišlo, bo prvý tento pozor škodlivý, očarujúci. – Za stoly pousádzané kmotričky a kmetice častované bývajú napred nápojom a koláčmi, potom prinášané bývajú jedlá na stôl, týmto obvyklým poriadkom: hovädzia krúpkou lebo rýžou podvarená polievka i s mäsom, kapusta s mäsom, druhá a to kuracia polievka podvarená cestom a to gágoríkmit. j. na brdo ukrútenými, podobu rohu hojnosti majúcimi kúskami cesta alebo teda rezanci, rezankamit. j. na tenuško a dlho rezaným cestom, zatým dajú múčne suché jedlo a pečenku so sušienkami či hlozou t. j. so sušeným a uvareným ovocím. Za vrch stola sedáva krstná mať, ktorá prvú sklenku nápoja a prvý kus koláča lebo bolestníka a tak i prvý tanierik z každého jedla posiela postelkini za plachtu, už či to tá tam stroví lebo nie. Potom povinná je ponúkať všetkých stolujúcich až do desiateho razu. Z prvej na stôl položenej mysy jedenia nádobno i tak stroviť všetko do čista, aby dieťa rapavé neostalo čiže osýpky (drobnice) naň neprišly.
Keď kmotričky a kmetice takto pri stole napily, najiedly a „rozsedely sa,“ roztrkocú a rozklebetia sa vraj do dobrej vôle. Veselšie ale povychodia zpoza stolov a spievajú i vykrúcajú sa ešte do lepšej vôle. Obvyklé tu spevy:
1.
Svoboda, poctivosť, tá všade panuje,
ktoré ju dievča má, nech si ju varuje;
i ja bych si moju, už je po nečase,
už moja svoboda v belčove mi plače.
2.
Jano, Jano, milý Jano!
Donesú ti chlapca ráno.
Keď donesú, budem mati,
vychová ho moja mati.
A keď pôjdem dolinami,
vychovám ho malinami;
a keď pôjdem šírym svetom,
vychovám ho bielym kvetom.
3.
Sadla si pod borovičku,
plakala, že má Evičku;
prosila od Boha dážďa,
žeby jej narástla väčšia.
4.
Jak tie panny tancujú,
do kola sa zvrcujú,
a ja nebožiatko
kolíšem dieťatko.
Kolíbaj ho môj milý,
však je synak spanilý.
Kolíbaj si sama,
však si mu ty mama.
Bola by ja blázon
kolíbati sama:
však si mu ty otec,
jako i ja mama.
5.
Jak že ja mám domov iti,
doma kážu vodu piti:
a môj kmotor víno dáva,
od toho ja budem zdravá.
Tieto na prímer zo spievanok J. Kollára, diel I., str. 263—267. – Pri krštení však dovolujú si ženy spievať i rozpustilé a jestli kde, teda tuná i nepekného obsahu pesničky. Kto prvý lebo prvá v svojom živote na krstinách, toho a tú krstia t. j. vyvolí si niekoho za krstného lebo krstnú zo žartu a všetci na výmenu skladajú peniaze, za ktoré potom, pri speve po ulici, idú do krčmy kúpiť nápoj.
V severovýchodňnom Gemeri, okolo riečky Slanej či Sajavy krstiny majú meno: cenkiäs, cenkäs.
Domov odchodí každá krstiniarka či kmetica s „výslužkou.“ čo i pošajdesomzovú t. j. nesie si nazpät v košíku diel bolestníkov a koláčkov, ktoré jej tatam domáci položili alebo i sama nedojiedla si a odložila pri stole.
V hornej Nitrianskej stolici známe sú podobné zvyky pod menom opáčoka hovoria: na opáčky piecť koláčky. Po pôrode v druhý lebo tretí deň prichodí tu povolaná krstná matka do domu kútnice a oblieka sama dieťa v bielu košielku, do jejž rožku zaviazala mu na pamiatku strieborný peniaz. Na hlave v bielu šatku, na drieku v lalokový kožuch a pod ním v zelený kabátok, v žltú kasanicu sviatočne odená nesie decko bielou šatkou zastreté do krstu; pred i po krste býva uhostená na radostník. Zatým po tri, štyry, až do osmého vraj večera vydržiavajú vlastnie opáčky. V prvý večer schodia sa k ním najbližšie a ďalej ďalšie kmotričky, rodinné, susedky a známe. Donášajú sebou koláčky i nápoj a hostia sa za stolom, kde predsedá krstná matka. V poslední večer opáčok prítomní sú už len mužskí, kmotrovia a známi. I nepozvané deti nahrnú sa k takýmto opáčkam a dostávajú koláčky. Po ukončených opáčkach navyberá kútnica koláčkov, posiela to na dar pánu tatíkovi do fary skrze babu a pripovedá sa tým k svojmu úvodu, k nemuž ide i s dieťaťom sviatočne odená a v bielom zastretí hlavy.
Prvoska, prvostka t. j. matka prvorodzeniatka „leží“ za plachtou najmieň 14, niekde i 21 dní; pri druhom pôrode už kratší čas. Na to v sprievode baby a niekde i s priateľkiniami, nesúc si sama dieťa na ramenách, sviatočne ide do chrámu k úvodu, na vádzku, na vádky t. j. na modlitby a poďakovanie za šťastný pôrod. Doma nenajde viac kút plachtou zastretý, otvorené jej vchádzanie i vychádzanie po práci.
Mladuchy, vydávajúce sa za muž i tak v 15., 16. roku, nerady majú, jestli skoro do pôlohu prídu; bo i spievajú si:
Kvietok som ja kvietok, počím nemám dietok;
keď budem mať dietky, zprchnú zo mňa kvietky.
Poverečných zvykovmálo pri čom tolko jako práve pri rodzení a opatrovaní dietok. Sosbieral som tieto:
Samodruhá, chceli zvedieť či syna a či dcéru mať bude, nach ide ta, kde dotkávajú plátno a padneli tam ciepok na zem, uchytí si ho, zadrží v ústach a vybehne von: jakého pohlavia stvora tu na prvô zavidí, takého pohlavia dieťa v živote nosí. – Žene ťaršanej volač na zem hoď: ak zdvihne ho pravou rukou, bude mať chlapca, – ak ľavou, nuž dievča. – Žena ťarchavá položí si spevník pod vankúš, prebudivšia sa v noci, zaznačí si náhodnú stranu a ráno prečíta, čo práve pod oči jej príde: jaké myšlienky tam obsažené nájde, taký bude osúd jej rodzeniatka, na pr. ak otvorilo sa jej o smrti, dieťa umre; ak o kríži, dieťa trpieť bude; ak radostná pieseň, život jeho bude radostný. – Ak ťahotná dačo ukradne: z jej dieťaťa bude zlodej. – Vonné kvieťa ťahotná pri sebe nenosí: aby potom decku z úst nesmrdelo. – Voda po západu slnka pitá: v ťahotných ostane až do pôrodu. – Nad ránom kde kuviká kuvik na dome: v tom dome nezadlho narodí sa človek. – V čepčoku (t. j. s blanitým či kožovým ovinutím hlavy, pošlým z života matky) narodené dieťa: šťastlivé bude; tento čepčok nach si odložia i rodičia na šťastie. – Narodzenča s dlhými vlasmi na hlave: skoro umre; s vlasmi na rukách: bohaté bude; mäsko v očných kútikách: dlhý život preň znamená; narodzený kučeráčik: bude boháč; ak v oku jeho predmety naopak objavujú sa alebo kto narodil sa hneď so zubmi: veščík, veštec bude z neho a vidí poklady pod zemou. – Čo chceš aby z narodzeného bolo, to daj mu do ruky alebo tým dotkni sa ho, teda: ku chlapcom kladú knihy, perá: by múdri boli; sekeru, bič: by dobrí hospodári; hoblík, člnok, kliešte a čo: by dobrí remeselníci stali sa z nich; k dcéruškám dávajú kus vlny: by pokorné; pradeno: by pracovité; plášť mädu: by dobré boly a chlapci za nimi lipli. – Narodzenča ukrúcajú do kožucha: chcúli by kučerkavé vlasy malo. – Peniaz, pero a vajce položené do prvej kúpelky: značia majeť, umenie a pekný hlások. – Pri narodzení polož celý chlieb pod riedčicu v tej izbe, kde dieťa prišlo na svet: aby ono dobré bolo a hodne riastlo. – Siedmy syn týchže rodičov: býva šťastný pri sadení stromov a hojení nemocí. – Jestli z tých peňazí, čo kmotrovia krsňaťu do pálenky hodia, baba abo kto ukradne: z toho dieťaťa vyrastie veliký zbojník. – V deň krstu dieťa večer nekúpu doma: by nezomrelo. – Ku krstu s dievčencí za rána: by skoro vydávaly sa. – V deň vádzky nach neide postelkiňa k ohňu: bo jej dieťa bude naveky do ohňa vavčať, vavči5 t. j. na svetlo a oheň kríkať, doň nadrapovať a ťahať sa. – K vádzke nech vezme si vajce a nazpät idúc dá ho prvému postretnutému: by deti nemrely, jestli ktorej mrú. – Od vádzky idúcu stretneli prvý muž: chlapca; stretneli ju žena: dievča budúcne porodí táto ovádzaná. – Postielku (die Nachgeburt) zakopáva baba pod zelený strom: by matky zdravé a plodné boly. – Ktorá viac nechce mať deti: nech zapretú zámku (kladku) hodí do jamy za priateľom lebo daktorým z rodiny, keď pohrobujú ho. – Aby dieťa pri odlučovaní (odúčaní) čím skôr zabudlo na prso: nech matka od sliepky mládky prevé snesené vajce uvarí a podá mu ho zvonku dnu do izby pres oblok, ale aby ju dieťa pritom nevidelo. – Od dieťafa raz od prsú odstaveného, ale potom zasa k prsúm priloženého príde z očú druhým ľuďom t. j. pozor jeho jaksi vražebný, chorobu pôsobiaci. – V čas oračky neodlučujú dieťa: lepšie v lete lebo v zime; kvetná nedeľa je ale zvláštny deň na odlučovanie maličkých. – Prázdnu kolísku nekolíš, do nej cudzie dieťa nepripusť: bo to odberá tvojmu dieťaťu sen. – Aby dieťa neschytávalo sa zo sna: prevleč ho triráz cez jarmo, hneď jak voly z neho vypriahnu a, kým je ešte teplé; ale sem i tam idúc ani slova neprereč ani neozri sa a potom s dieťaťom seď pokojne. – Ak ešte strháva sa: pres pruty a metly prelej roztopené olovo do mysy vodou naplnenej nad hlavou dieťaťa. – Staršie postav k stĺpu lebo brevnu, pri dverách lebo na uhle domu, a zavrtaj dierku, jak vysoké je: keď tú prerastie, prestane mu strhávanie sa zo sna (der Feuertanz). – Jestli postelkiňa baluší (fantasiren): u hlavy i nôh prelož jej vidličky lebo nože na kríž. – Keď poprvé vidíš niektoré dieťa, popľuj, poprskni naň a pochváľ ho: „Noženo, jaké si mi veľké;“ alebo povedz: „pfi, pfi, aby ti z očú neprišlo:“ to nepríde mu z očú ani príjesť (atrophia) naň nepadne. – Keď matka ide po prvvýraz pres potok s dieťaťom, hodí kúsok chleba do vody: by jej dobre spávalo a riastlo. – Porodnica do Jana ani neokoštuje prvé jarné a letné ovocie n. pr. jahody, čerešne: bo akby jej dieťa zatým umrelo, nedostalo by jiesti na druhom svete, kde, keď Pán Boh v raji rozdávať bude jahody, poviedal by takému dieťaťu: „Tebe mať zjedla!“ – Kým decku 20 týždňov nepominie, nedaj mu nazreť do zrkadla: by zrádnik (zrádzu, zlú chorobu na srdce) nedostalo, keď mu zúbky pôjdu. – Nedovoľ deťom ráno hore chrbátom vstávať: bo budú mrchavé po celý deň. – Keď chlapcovi prvé gätky (nohavičky) šiješ, uši jich na jedno posedenie: ináč ti on nebude mať šťastia pri ženbe, budú mu odpovedúvať. – Dieťa usmievajúce sa zo spania: vidí anjeľov. – Ak matka umyté ruky o svoje šaty utiera si: jej dieťa chrastavú hlavu mať bude. – Soli a chleba zakrúcajú do plienok: by decku čary neškodily. – Vyžobraný chlieb dávajú decku zjesť: keď tvrdo učí sa hovoriť. – Deťom nechty obhryzujú (neobstryhujú): by nestaly sa zlodejmi. – Prvý vypadnutý detinský zub za pec hádžu alebo matky ho prehlcujú: by dieťa pekné nové zuby dostalo a neboleli ho. – Pri onom hádzaní zuba za pec volajú: baba, baba, tu máš zuba deravého – daj mi zaň zdravého. – Do kolísky kladú kľúče, knihu a otcovu košeľu: by deti spávaly, strygy jim neškodily abo jich neukradly a nepremenily (Vidz Premieň pri poverečných bytnostiach). – Nemocnému dieťaťu robia cmúliky z handričiek, tieto namáčajú do mlieka a cukru a dajú deťom ssať, na noc ale kladú cmúliky zvonku na okno: by strygy a nočnice to tam cicaly a dieťa zdravšie bolo. – Narodzenintko na ľavý bok neukladaj: aby nebolo krcho, kršňavé, kršniak t. j. kto ľavú ruku miesto pravice upotrebúva, – Prvé košele a gätky na deti neodmerávajú, len tak od oka stryhajú a šijú, by deti boly peknej postavy a riastly. – Deti, aby dobre riastly: nech popod stôl nelezú, ale keď prší, vonku na dážď stávajú. – Koho sediaceho prekročili: nebude viac riasť. – Do siedmeho roku deťom vlasy nestryhaj: bys jim rozumu neukrátil. – Kto pri krštení i napospol pri posedení nedopíja pohár, toho núťa dopiť slovami: „Či by ste si tu nahali sirotu;“ dieťa, jemuž držia krštenie, pri nedopíjaní nápoja osirotelo by. – Dojka by z každého jedla okusovala i dieťaťu okúsiť dávala: naučí sa ono skoro jiest a nebude v jedloch prieberčivé. – Na prvé jarmočné aby synovi otec kúpil klobúk, (i v skutku zvyk je taký), dcére matka šatku: zdarné budú riasť a odchovávat sa.
II. Detinstvo. Mládenstvo a pannenstvo
Niet syna ľudu Slovenského, nad jehož kolískou (belčov) nebola by zavznela spievanka:
Búvaj že mi búvaj, len sa nenadúvaj;
pôjdem ta do poľa, lapím ti sokola;
ulapím sokola na zlatú stužtitičku, –
hajaj že mi hajaj, môj milý Janičku!
Nad dcéruškami spievajú:
Haja že mi haja, pôjdeme do hája.
naberieme kvieťa, obložíme dieťa.
Nad sirotou zneje žialivá:
Spi že mi, spi že mi, matka ti je v zemi,
otec pod stenami s mladými ženami.
Napospol spievajú:
Búvaj že mi búvaj, len sa nenadúvaj;
lepšie ti je spati, než sa nadúvati.
Usni že mi usni aspoň jeden sníček,
veru ti donesie matka medovníček.
Matky prvorodzených spievajú nad kolískou rozpomienky na svoj minulý svobodný stav a menovite výš pri krstinách pripomenutú: Svoboda, poctivosť, tá všade panuje atď. – Obľúbené sú tiež, jak pri uspávaní, tak pri bavení dieťok ballády a romance, n. pr. pri chlapcoch tá v Zp. J. Kollára, diel II., str. 37. „Janík Janík šíry zbojník“ a v Sborníku Matice Slov., sv. II., sošit I., str. 87. „Orie dievča pod javorom,“ – rovne tu na str. 11 o Jánošíkovi: „Pod hájičkom pod zeleným,“ – ale aj iné v uvedených knihách s tymito spolu umiestené. Dievčatom zase druhé primeranejšie spievajú n. pr. „Naša pani kňahne po palote tiahne.“ Sborn. Matice Slov., sv. I., str. 41. Tiež: „Išlo dievča na vodu, cez pánovu záhradu.“ „Honilo dievča kravy.“ „Za horami za dolami – kú.“ – Však toho i matky ľudu dosť znajú a majú na výber, jak lahodným spevom uspávať telo a kojiť hneď útlu dušu dieťaťa.
Rovne len čo prebudí sa um a obrazotvornosť dietok, už jim rozprávajú poviestky n. pr. O koze do pol boka odratej. (Zp. diel II., str. 48. Hra na kozu.) O kozíčkach a vlkovi. Bračok vtáčok. Zlatá páva. O mechúrikovi a iné. (Slov. Povesti, vydali A. H. Škultety a P. Dobšinský, kn. I. str. 484, 486, 489, 554.)
I ľud má síc kolísky obyčajné na podlahe postavené, ale obvyklejšie sú uňho „hyntačky, hojdačky, vyháňačky, hynty.“ Hynta býva nad matkinou posteľou z brvna povaliny na povrázkoch zavesená; záleží zo štyr latiek, sbitych v podlhovatý štvorec, medzi nímiž plátno tak vtiahnuté a všité, by poskytovalo príhodnú k umiesteniu decka poddutinu. Do poľa nosia sebou tú opravdovú kolísku, to sú tri koly u vrchu tak spojené, že dajú rozložiť sa v trojhrannú pyramidu, na jejž širšie ramená uviažu plachtu a v tejto dieťa hajajú, hojdajú a uspávajú; tretie rameno alebo tretí kôl koná službu upevnenia tejto poľnej kolísky do zeme.
V siedmom roku začnú chodiť do školy. A to chlapci už hrdo v gätkách a v zime v chološničkách alebo just v nohavičkách; skoro dostanú aj z bieleho súkna kabaňky či kabaničky, vždy ces plece kapselku (kapsičku, tanisterku, torbečku), v nejž vedľa Šlabikára, kedysi s titulným obrazom kohúta, a vedľa druhých učebných kníh neschybne nikda ovalček chleba jako ovčí pisk, kúštek slaninky, ovocie lebo pečené zemiaky na poživnost i na vzájomné rozdielanie medzi spolužiakmi. Dievčatká nosia vigan t. j. šaty s driekom a rukávmi, alebo na košielke prsliačik, sukničku lebo letničku, šatky na hlave i na šiji (na hrdle); v košíkoch náručných opatrujú si knižtičky i túmilú poživu či úživu. Obuv je rozličná, najviac v lete tá prirodzená, v zime čižmičky, aj krpčeky. – Už títo školiari a školiarky, žiaci a žiačky, tvoria pre seba spoločnosti a kolá, v nichžto v škole i mimo školy, v čase od vyučovania voľnom, pestujú veku svojmu primerané zimné i jarné hry a spevy, rozprávajú si poviestky. Prostonárodnia teda poesia a filosofia jak u kolísky, tak hneď tu má svoje ohnište a svojich pestiteľov. Vidz v Zpievankách J. Kollára, Diel II, str. 43—71, tiež v Sborníkoch Matice Slov. jak druhé, tak zvlášte detinské hry a spevy.
V dvanástom roku vychodia deti školu. U evanjelikov vyučované a po prvýraz pripustené bývajú k svätosti oltárnej, čo zodpovedá birmovaniu u katolíkov. Za čím vstupujú už do radov dedinskej chasy. Chasník, kde to ešte vo zvyku, dostáva teraz právo nosiť opasok, aspoň širší a onakvejší remeňdo nohavíc kupuje mu otec. Chasníčkadostáva od materi v dar na jarmočné lebo na slávnosti: krajšie stuhle do vrkoča, kvetavú sukňu či letničku a takúže lebo i hodvábnu, no aspoň polohodvábnu zásteru čiže rúbok; zdárneli odrastá skoro i kožuch alebo z čierneho postavu kynteš, ktorý si varuje až do budúceho vydaja.
Z tejto chasy skoro dorastajú šuhaji, parobci, mládencia dievčence, dievky. Chasník vstupujúci do radu mládencov, povinnen odmeniť sa t. j. dať prepitné svojim rovesníkom a starším parobkom. Potom už s ními mládenčí si, parobčí. Chasníčka prichádzajúca prvýraz na priadky medzi dospelejšie dievčence, vďačí sa ovocím sviežim i sušeným na preslinky, na slinky. – Vo Zvolenskej (Očová, Detva) chasník či šuhaj asi v šestnástom roku deckuje, stáva sa deckým(detským) t. j. odmení sa a prijatý býva do tak zvanej detvyt. j. do spoločnosti mládencov, kde už smie mať frajerku a v kole pasákov sveriť svoj statok na druhého a sám ísť z poľa do dediny na zálety. Dievčence už v trinástom lebo štrnástom roku pokladajú za devojné, za panny, paničky. V dvatsiatom roku a po ňom rácu mládenca za devana, starého parobka; dievku v tom veku snadno už prezvú starou dievkou; bo tieto predošlé vydávaly sa hneď v štrnástom, tam tých ženili v osemnástom roku života. Dnes na to zákony tvrdšie.
Táto k ženbe a vydaju hotujúca sa vrstva mládeže tvorí svoju od iných oddielnu spoločnosť k zábavám, hrám, spievankám, priadkom, tancom a záletom či návštevám mládencov u pannien. Po tunajších dedinách u Vlhu či Blhu (odtial Balog), ale iste temer všade po Slovensku, majú svoje vykázané miesta, kde hneď dievčence samé, hneď mládenci osve, hneď zasa všetci spolu bavia sa. To v Drienčanoch na tak zvanom „stádle,“ u potoka Vlhu, na piesočine, pod vysokými vŕbami a keď tráva nerastie, na dedinskej lúke. Schodia sa zvlášť na jar a pod jaseň v nedeľu večer k zábavám a volajú to večierky, chodiť na večierky. Oblek je pestrejší a malobnejší. Len že zvlášť tu „koľko krajov toľko obyčajov“ a čo vršok prejdeš, to iný kroj nájdeš.
V dolňom Gemeri, kde sami o sebe vravia, že sú hraničiari s Maďarmi, nosia mládenci čierno plstenné, okrúhle klobúčky, s neveľmo širokou, často i docela na hor ohnutou párticou, nad ňouž kolo náhlavku čierna stužka zaprackaná; v lete majú tejž podoby, ale so širšou, často i na dol ovislou párticou, klobúky slamenné; pierkasvieže lebo strojené vídať za ními už zriedka a najviac len v čas svadob; vlasystredne dlhé, do kola ostryhané, nazad začesané; na šiji a napred hrdla sviazané, dolu vislé šatky; biele háby sú jim: košeľa, do roboty z domáceho s užšími, do sviatku z tenkého kupovaného plátna so širokými rukávmi, prikrývajúca driek cele až za pás; kde košela priviazaná je, gätmi, plátenými to nohavkami, siahajúcimi voľač niže kolien; opasky viac nenosia, ale často i pri gätách remeň, raz zaprackaný, as na tri palce široký; prepasujú si na to zásteruz hrubého belasého tkaniva od farbiara v čas robotný a na furmanky, ba táže zástera býva čistotná a nová i v čas sviatočný napred pása; šaty sú: kamizolz čierneho postavu, na prsach gombami alebo šnôrami zapätý; nohavicetiež z takej materie (látky), úzko na nohy priliehajúce až po členky a za sáry čižiem, dosahujúcich hore až pod samé kolená; na pleciach kabanicaz bieleho súkna1 a nad to v čas zimy i surovicačiže širicaz rovnej látky a často belastým lebo čiernym postavom lemovaná či obrubovaná alebo i kvetisto povyšívaná; miesto čiernych nohavíc nosia iní aj chološnez bieleho súkna; miesto kubaníc tiež vídať na nich kožuchy, dnu vlnou, von kožou brunasto barvenou a kvetisto (ružami a tulipánmi) povyšívanou. – V horňom Gemeri neopustili ešte dávňajší kroj a nosia tedy košele ledva len prse prikrývajúce a nad pásom voľné, bo na pás prichodí opasok remenný, na tri, štyry spiežové, lesklé pracky t. j. až do 20 cm. široký; ba i košeľu pod krkom zapína jim podobná pracka, pri tom na hlavách širáky, to sú so širokou párticou a často s čiernou, nazad vlajúcou stužkou na náhlavku alebo remencom spiežovými gombičkami vykladanom ovinuté klobúky; ďalej kamizol z postavu alebo z kožušiny, kabanica, surovica čiže širica, chološne a krpce s remennymi nad členky ovinutými návlakmi, zriedka čižmy, sú znakmi tohto kroja a nosiva či obleku. Miesto širákov, zvlášť v zime, prikrýva hlavu baranica, kučma, ušitá z grzna (t. j. vyrobená koža s ponahanou na nej vlnou) čierneho barančiatka. – Dolní Gemerčan nosieva v ruke hôľ u vrchu kyjačistú (s hlávkou) alebo i fokoš; horní Gemerci majú radšej valašky a voliari i ovčiari vatrále a posekance či osekance. – Vlasy títo nosia dlhé, nestryhané, voľno poza uši začesané a na tylo i plecia rozpustené. Pierkoza širákom ozdobuje a odznačuje tu parobkov.
Dievky predelia si vlasy na temäni a hladko začesávajú (prihládzajú) ponad sluchy k tylu, kde sviazané sú jim v púteca zapletené do jednoho vrkoča, z nehož visia čím pestrejšie a širšie stuhle, stužkyči päntle, medzi nímiž vynikajú barvy červená, modrá a biela. Ponad čelo až v pútec tesno prilieha niekedy čierny galônikt. j, stužka obyčajne sametová, báršonová. Hlavu zastierajú v lete tenkou plátenou, v zime vlnenou, vždy pestro barvenou šatkou, ktorú poslednejšiu i koberčekomzovú. Šatky tieto umejú rozmanito uväzovať: v lete nazad na tylo, cielom chránenia hlavy i obličaja od slnka; v zime pod bradu, cielom chránenia sa od zimy. Majetnejšie a vo sviatočný čas mávajú i tyto šatky hodvábne, čierne. Nad dlhú, z domáceho dorobku košelicuobliekajú na plece a prse opleckot. j. plátený kabátok na pleciach i rukávoch všelijak povyšívaný a vykrášlený, pri pästi bud sviazaný buď i voľný. Na pás prídu kytle, sukne, kasanice, letničky a jak ješte zovú jich; napred a na vrch toho jedna zásterači rubi rubáš zvaný. V robotný deň je tento oblek z plátna barveného od farbian alebo z lacnejších tkanín, zadovážaných z fabrík. V nedelu a sviatok nesmie chybiet sukňa či kytla biela, na podolku vyšívanáa týmto vyšívaním najnižšie dolu siahajúca: aby vyšívanie videné bolo, bo dievky ľudu samy si to vyšívajú, a trebárs ponad to obliekly by i hodvábny šat i rub bol hodvábny, jak to často býva. Na prsiach nosia prsliakz pláteného i postavného tkaniva, barvy pestrej alebo i čiernej; pres to na hrdle a ces prse za pás previazané väčšie šatky či ručníky, zvlášte v chladných dobách. Za obuv slúža vždy čižmy s volnými, ale dosť vysokými sárami, a to na sviatky čižmy kordovánovét. j. z hladkého a tenkého remeňa. Pisk čižiem je okrúhlistý; ba celý vykroj čižiem u ženských zvláštny, na istú pôvodnost slovenskú poukazujúci. Pred zimou chráni jich, a najmä staršie osoby, randiarkači handiarkat. j. odev od pása až nad členky siahajúci, doma tkaný, tak že do hrubej konopnej priadze a osnovy zatkávajú handričky, zo starých hábov na dlho napárané, nastryhané a nasošívané. Svrchný oblek v zime býva kožuch, nápodobný tomu jaký i mužskí nosia, ale iste kroja pre ženštiny primeranejšieho a pestrejší, kvetistejší na von. Rovne nosia iné kynteš, z vonku postavný, z dnuky kožušinou podšitý a pramovaný. Často majú i len kabátyz postavu lebo z hustejšej vlnenej látky, vždy šnorované a vykrášlené, barvy najviac čiernej.
Jednoduchejšie nosia sa dievky v horňom Gemeri. Na podobný oblek postačujú jim ešte tkanivá doma shotovené alebo z lacnejších pavlnených látok kúpené. Vynikajú tuná zvlášť rubáše či kytle velikými červenými lebo modrými kvetmi na bielom poli barvoné a čižmy červenélebo i žlté. Tu dievky postavujú sa v chráme pred oltár v partách. Partu však smie mať len tá, ktorá už záletníka lebo pýtača dostala.
Podotkneme hneď, že tento odev platí aj pre dospelejších obojeho pohlavia; že vydané nevesty nosia sa často pestrejšie a okazalejšie nežli dievky, až kým majú dietky. Potom už u týchto jako i u otcov dietok nastupuje nosivo vždy jednoduchejšie a menej barevnejšie.
Okolo prameňov Hrona v Gemerskej vídať ešte u mládencov i mužov vlasy do vrkočov zapletené a po skráňach dolu visiace; oblek jedine z domáceho plátna a z bileho súkna i kožušiny. Jednoduchý oblek ženských takže z tohto domáceho a farbiarskeho priemyslu pochodí. Oplecká sú tu najväčšou ozdobou; proti zime nosia sukne a zástery z hrubého kobercového (pokrovec) súkna.
Vo Zvolene a horňom Novohrade, zvlášte okolo vrchov vysokej, divej Poľany, najviac si zakladá šuhaj (detský) a muž v peknom širokom opasku; honosí sa širákom kolo jehož ohlavku pôvodne červený, pozdejšie zamastený remeň gombičkami povybíjaný máva; vlasy zapletá do vrkočov a tieto vrkoče menuje käčkami, kečkami; z käčky často i remence vpletené vysia po sluchoch a napred k prsom; ostryhané vlasy platia tu za znak potrestu pre krádež; košeľa na prsach leda po opasok dosahuje, jej rukávy sú voľné, široké; na gate oblieka len v zime chološne; v lete visí mu voľne na šiju a plece zavesená kabanica zo súkna brunasto lebo čierno barveného, v dáždi a sňahu prikrýva sa takouže širicou; v zime nosia i kožušky a kamizole poprsné, ktoré u mladých čím krajšie povyšívané sú červeným remeňom; na obuv sú krpce, bačkory, s širokými a dlhými, od priehlavku nohy až hore po kolená pookrúcanými návlakmi čiže nadväzky.
