Loe raamatut: «Leibnizovo Kritérium»

Doplňujúci predslov

Ak ste sa dostali až sem, milujem vás. Milujem vás, lebo máte iskru alebo ju chcete zapáliť.

Zatiaľ sa rozlúčte s tými, ktorí sa nedostali až sem a teraz mi zlorečia najkrvavejšími a najponižujúcejšími urážkami, aké sa v ch slovníku nachádzajú. Určite sa vrátia na miesto, kde si kúpili túto knihu, buchnú ňou o pult a budú si nárokovať vrátenie peňazí alebo aspoň výmenu za inú knihu. Nešťastnému zamestnancovi predvedú celé svoje rozhorčenie na adresu vydavateľa, ktorý má otrasný vkus a odvážil sa vydať taký paškvil. Tieto osoby s nami nikdy nebudú zdieľať našu pravdu, ktorá presahuje náboženstvo uzurpujúce si právo na pravdu, pretože si to vyžaduje dávku viery.

Prológ

Bojová helikoptéra sa vznášala desať metrov nad zapáchajúcim močiarom a keďže sa jej zadný rotor chvíľami zasekával, trup sa prirodzene začal krútiť proti smeru otáčania hlavného rotora. Len čo sa chod rotora ustálil, obnovila sa po desivom naklonení krehká rovnováha, až kým nedošlo k ďalšiemu nakloneniu, ktoré pokojne mohlo byť posledné. S odstaveným zadným rotorom by sa helikoptéra začala otáčať okolo vlastnej osi bez akejkoľvek možnosti jej ovládania.

V kabíne bojoval pilot o udržanie rovnováhy a pozície jemným, presným stláčaním ovládačov, ktoré bolo v očividnom rozpore s jeho celkovým stavom. Z ľavého ramena mu trčal kus čelného skla z kabíny, ktoré ostalo zabodnuté do mäkkého svalu do hĺbky hádam päť centimetrov a krvavá škvrna na leteckej kombinéze okolo rany sa rýchlo zväčšovala k mužovej ruke a hrudi. Množstvo ďalších sklenených úlomkov sa roztrúsilo do jeho lona a na podlahu pilotnej kabíny.

Druhý pilot, vyvrátený po jeho pravici, bol pripútaný k sedadlu a hrdlo mal prerezané ďalším úlomkom skla. Krv, neprestajne pumpovaná nič netušiacim srdcom, sa hojne rinula z krčnej tepny.

Veliteľ sa snažil udržať vrtuľník bez pohybu nad určeným miestom. Aby sa mu to podarilo mohol použiť iba vizuálne oporné body, pretože po tom, čo sa rozbilo čelné sklo a jeho zasiahli črepiny, pohľad na kolegovu ranu mu spôsobil vyvrátenie obsahu žalúdka na riadiaci panel a prístroje nebolo vidieť pod vrstvou žltkastej tekutiny. S úplne nespoľahlivým zadným rotorom si nemohol dovoliť pustiť ovládanie z ruky ani na niekoľko sekúnd, potrebných na dostatočné vyčistenie základného prístrojového vybavenia.

Jediné oporné body, ktoré mal k dispozícii, boli vzdialený horizont s neobvyklým fialovým sfarbením súmraku na tomto prekliatom mieste a temný les po jeho ľavici, z ktorého sa pred niekoľkými minútami vynorili ďalší členovia expedície.

V nákladnom priestore za pilotnou kabínou ležali v neprirodzenej polohe dvaja vojaci ako pohodené vrecia zemiakov. Jeden bol mohutný, strednej postavy, mal čierne vlasy a niekoľkodňové strnisko. Pravú nohu mal k doštičkám pripevnenú tak, aby sa narovnala zlomená stehenná kosť, nohavice mal prerezané a bol bosý. Celú nohu mu pokrývala zrazená krv. Kvôli otvorenej zlomenine a veľkej strate krvi upadol do bezvedomia. Tep mal slabý a pomalý, telo bolo chladné a mŕtvolne bledé.

Druhým vojakom bola žena. Krátke plavé vlasy mala zlepené uschnutou krvou z veľkej rany na hlave, nad ľavým uchom. Prišla úplne o kus kože s vlasmi s priemerom najmenej šesť centimetrov a toto zohyzdenie bolo v porovnaní s jemnými črtami tváre dievčiny s oblúkovou čeľusťou, mierne klenutou bradou, príjemne zašpicateným nosom a mäsitými perami, úplne absurdné. Mala zatvorené oči, ale viečka sa jej hýbali bez toho, aby ich pootvorila. Pery sa chveli akoby nečujne rozprávala a telo sa triaslo pod vplyvom vysokej teploty.

Uniformy oboch boli úplne anonymné a bez akéhokoľvek označenia. Žiadna výložka s menom, žiadne hodnosti, nič, podľa čoho by ich bolo možné identifikovať. Obaja boli zo SAS, špeciálnych vzdušných jednotiek, ktoré majú najlepší výcvik na svete. Boli to najlepší bojovníci, rýchli, účinní, smrtonosní, pripravení na operácie a prežitie v nemožných podmienkach, v akomkoľvek podnebí a proti každému nepriateľovi. Ich misie mali vždy najvyššie utajenie, takže ich identita musela byť ukrytá.

Teraz tu boli bezbranní a každé naklonenie helikoptéry ich odhodilo a jediná vec, ktorá bránila, aby vypadli cez okraj bolo lano pripevnené k ich opasku a k držadlu v batožinovom priestore.

Zbrane na palube boli celkom prázdne, vrátane úplne novej plazmovej, ktorá sa hojdala napoly vytrhnutá z držadla pod bruchom helikoptéry. Išlo o prvý prototyp a nepočítalo sa s tým, že bude páliť bez prestania počas dlhej doby. To všetko len preto, aby dosiahli bod vyzdvihnutia a udržali si pozíciu.

„Adams! Priprav sa na klesanie!“ ozvalo sa nahlas v pilotových slúchadlách.

Práve v tom okamihu znova vypadol zadný rotor, ale pilot okamžite vyrovnal stroj a odpovedal:

„Pripravený, pane!“

V preliačine pod helikoptérou, vytvorenej počas otáčania lopatiek na potuchnutej vode, cyklický prúd vzduchu silným nárazom zmietol tri tesne zomknuté postavy.

Major Camden držal napriek veľkej hmotnosti v rukách ťažký guľomet a strieľal bez prestania smerom k lesu. Zbraň bola rozpálená a veľmi ťažká. Vojak ceril zuby a stískal ju v popálených rukách, prstom stláčal spúšť, z očí podliatych krvou mu sršala ukrutná a neuhasiteľná nenávisť, ktorá sa menila na prúd projektilov vychádzajúci z čiernej hlavne tohto smrteľného nástroja. Camden bol od hlavy po päty pokrytý krvou z niekoľkých povrchových rán na hrudi a na rukách, ale predovšetkým krvou svojich ranených spolubojovníkov, ktorých musel pritiahnuť až na miesto vyzdvihnutia.

„Major!“

Camden sotva začul hlas dievčiny, ktorá kričala, aby prekonala hromové burácanie guľometu. Nohami pevne zaborenými do bahna močiara držala pod pazuchami chlapca s tmavou pleťou. Bol v bezvedomí, ležal tvárou nahor a bol napoly ponorený do vody. Hlava sa mu ľahostajne kývala, ústa mal pootvorené a oči zatvorené. Z obrovskej rany na bruchu mu vychádzala časť vnútorností.

Dievčina zúfalo pozerala raz na les, raz na zraneného chlapca a potom na strieľajúceho majora. Bola na pokraji síl, čierne vlasy mala k hlave prilepené potom a špinou, ktorá jej pokrývala celé telo s pokožkou farby bielej kávy a oblečenie nasiaknuté smradľavým bahnom sa na ňu lepilo.

„Major!“ zakričala znova hysterickým hlasom.

Camden jej zakričal naspäť bez toho, aby prestal páliť smerom k lesu.

„Už máme dostatočnú výhodu, aby mohla helikoptéra zostúpiť! Adams! Teraz!“

„Roger¹, pane!“

Adams začal klesať, ale keď bol približne šesť metrov nad vodou, zadný rotor sa zasekol a helikoptéra sa začala otáčať. Pilot sa márne snažil rozchodiť rotor a zároveň manévroval, aby mohol vystúpiť do výšky.

„Núdzový stav! Vypadnite odtiaľ!“ zakričal Adams.

Camden hodil rýchly pohľad na neovládateľnú helikoptéru a pevne sa chopil situácie. Nebol čas na útek, v každom prípade dával prednosť rozmliaždeniu helikoptérou pred hrozným osudom, ktorý ich doháňal od lesa. Na tvári sa mu objavil úškľabok a pohľad mu rozjasnilo diabolské svetlo, výraz muža, ktorý pozerá do tváre vlastnej smrti rozhodnutý čeliť jej. Neprestával surovo strieľať do tmy, už necítil bolesť z rozpáleného železa a ťarchu zbrane.

Aj dievča pochopilo.

„Nie!“ vykríkla zúfalo z posledných zvyškov síl.

„Nie, nie, nie! Teraz nie!“ vzlykala rozrušená. „Tak blízko, tak blízko... prečo?! Prečo?!“

Pozrela na raneného chlapca a dušu jej ovládla nesmierna skľúčenosť. Boli na krok k smrti.

Srdce sa jej zachvelo.

V tomto hroznom okamihu keď podopierala svojho chlapca pod helikoptérou, ktorá ich mohla každým okamihom rozmliaždiť, za burácania guľometu, ktorý jej otriasal údmi a s nohami ponorenými do polovice stehien v páchnucej vode jej myšlienky leteli k tomu, koho už dávno odmietla a uzamkla do zastrčeného kúta mysle.

Zdvihla tvár k oblohe, slzy jej stekali po tvári ošľahanej pulzujúcim vzduchom od padajúcej helikoptéry a začala sa modliť:

„Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi...“

Prvá časť

Si s nami, Ryuu,

si s nami.

Každú noc za tebou prídeme na čierne more

a vieme, že ty tam čakáš s tvojou silnou náručou.

Ako spenená vlna nastúpiš do člna

a po našom boku spoločne vytiahneš siete

ako predošlé noci,

keď sme vďaka tvojim očiam a úsmevu

radostne čelili búrke.

Noboru

1. kapitola

Ako to už chodí, všetko začalo náhodou.

Študent Marron sa práve chystal odpratať prístrojové vybavenie na pracovnom stole v jednom fyzikálnom laboratóriu na Manchesterskej univerzite a pritom si otrávene mrmlal, pretože mu to prikázal profesor Drew, ktorý mal práve namierené domov.

„Marron, pred odchodom odprac môj pokus, aj tak nefunguje“ nariadil.

Nemohlo to počkať do zajtra rána? Bolo neskoro večer, koho by sem čerti niesli, aby skontroloval, či ostal kabinet v poriadku?

„Uf!“ odfrkol si sklamaný Marron, „cesta fyzika občas prechádza aj cez puntičkárstvo starých profesorov.

Položil svoj šunkový chlebík na oceľovú dosku, ktorá bola súčasťou pokusu, keďže neprezieravo vyhodil obal chvíľu pred Drewovým rozkazom a táto doska sa mu zdala v tomto okamihu najčistejším miestom v celom kabinete.

Práve chytil do rúk prvé prístroje, keď chlpatý ryšavý laboratórny kocúr svižným odrazom vyskočil na pracovný stôl a prebehol po klávesnici počítača, schmatol do zubov vrchnú časť pečiva, labkami posunul nejaké mikrometrické nastavenia a zoskočil na zem. Všetko sa udialo v zlomku sekundy.

Marron vydal pridusený krik a pustil sa naháňať kocúra, ktorý v okamihu utiekol na vrchnú policu najvyššej skrinky v kabinete.

Zúrivý študent podišiel k polici, mával na kocúra zovretými päsťami a naznačoval nevľúdne gestá. Potom ako rozumná osoba odhadol, že potrebná energia na dosiahnutie neistého cieľa by bola väčšia ako získaná energia po splnení misie a tak oželel kus večere a rozmýšľal, že takto svojim spôsobom vlastne získal. Hodil posledný karhavý pohľad na kocúra a vrátil sa k pracovnému stolu.

Keď stál a pozoroval čo zvýšilo z jeho chlebíka, odrazu sa zasekol a pomaly, v súlade s uvedomením, ktoré sa objavilo v jeho mysli, sa postupne dostával do akéhosi tranzu s očami otvorenými dokorán a posadnutými hrôzou, oblial ho studený pot, ktorý mu hojne stekal po čele a pokryl celé telo, takže sa v ňom pomaly topil a premočil oblečenie, ruky sa mu triasli a pľúca sa zúfalo snažili lapiť vzduch.

Vpravo hore uprostred chlebíka chýbal kus a táto časť nemala len tak hocijaký tvar, ktorý by bol prirodzeným následkom zlodejského činu kocúra. Nie, išlo o približne štyri centimetre dlhú a centimeter širokú časť, ktorá paralelne opisovala tvar pozdĺžnych horizontálnych okrajov.

Neboli tu známky spálenia, omrvinky alebo akékoľvek zvyšky, žiadny zápach alebo dym po horení. Jednoducho, jedna časť chleba proste zmizla.

Čo sa stalo s tým malým tvarovaným kúskom chleba? Premiestnil sa? Rozložil sa? Čo...?

Marronovi hlavou preblesli všetky možné ortodoxné aj neortodoxné hypotézy, ktoré sa naučil a medzitým sa preberal zo strnulosti, začal pravidelne dýchať a znova vnímať.

Marron to ešte nevedel naisto, ale ľudská história práve dostávala iný smer.

Teraz.

Navždy.

2. kapitola

Veľmi opatrne, aby nenarazil do pracovného stola a zároveň so zrakom upretým na kocúra prikrčeného na polici vo vzdialenosti desať metrov, ktorý sa práve chystal zjesť svoj úlovok, sa Marron, chrbtom nalepený na stenu, pohol k telefónu. Snažil sa rozpamätať na Drewovo domáce číslo. Raz mu telefonoval, keď potreboval vysvetlenie k nejakej úlohe. Končilo na dvojčíslie 54 alebo 45?

„Dopekla!“

Zadal prvé číslo a po krátkom čakaní sa v slúchadle ozval profesorov hlas: „Ahem!... Prosím.“ zakašľal nachladený profesor.

„Pán profesor, tu je Marron, mali by ste sa okamžite vrátiť do laboratória. Je tu niečo, čo musíte vidieť a...“

„Marron!“ prerušil ho neslušne Drew, „mal som dnes ťažký deň. Rektor mi oznámil, že fond pre naše laboratórium bol znížený o štyridsať percent a... ahem... navyše vyzerá to tak, že ani tento rok ma nenechajú odísť do penzie. Dúfam, že ide o niečo veľmi, veľmi dôležité!“

„No, pán profesor, myslím, že ak nechcete, nemusím sa s vami podeliť o Nobelovu cenu.“

„Čo to trepeš, Marron? Nemám čas na hlúpe žartíky!“

Marron sa nenechal vyviesť z rovnováhy.

„Je to váš experiment, pán profesor. Má účinok...“

Študent vnímal náhly zmätok a o niekoľko sekúnd začul buchnutie dverí. Ešte stále počúval zvuky z Drewovho domu. Televízor ostal zapnutý a vychádzali z neho prázdne reči, ako vždy. Profesor nestihol ani položiť slúchadlo.

Marron ostal strážiť experiment a neustále poškuľoval po kocúrovi, aby zabránil ďalšiemu skoku, ktorý by mal bezpochyby katastrofálne následky. Kocúr si odhrýzal po malých kúskoch z chlebíka, ale každým sústom sa jedlo nevyhnutne zmenšovalo a kocúr začal zradne poškuľovať po pracovnom stole.

Drew neprichádzal.

Marron si nadával, že nikdy nenakŕmil kocúra, ale to mali na starosti iní študenti. Vedel, že ten deň odišli títo študenti na seminár a nenakŕmili ho, lebo boli presvedčení, že to urobí Marron.

Cicúch dojedol chlebík a začal sa naťahovať nespúšťajúc zrak z pracovného stola. Marron sa začal znova potiť, lebo nevedel, čo si počne, keď začul buchnúť krídlo brány a rýchly dupot na prístupovej ceste k laboratóriu.

Dvere sa rozleteli a vošiel Drew. Len čo strčil hlavu do miestnosti jeho pohľad zachytil celú scénu a bleskovo zhodnotil situáciu: Marron stál nehybne pri pracovnom stole so zrakom upretým na kocúra, lebo vyzeral, že má vážny záujem chňapnúť pečivo na doske od experimentu, ktorý bol ešte stále v pôvodnom stave.

Drew si s kocúrom rozumel a vyriešil nepríjemnú situáciu úplne banálnym spôsobom:

„Niels! Choď von!“

Na tento rázny povel kocúr s veľmi dôležitým menom² okamžite zmizol cez okno do laboratória, ktoré bolo večer neustále pootvorené, aby sa vyvetrala miestnosť.

Marron si s úľavou vydýchol a začal sa uvoľňovať. Prikročil k oknu, aby ho zavrel a medzitým podával správu profesorovi. Keďže fyzici sú struční a uzavretí vo svojich predpokladoch vyrozprával mu základné fakty: „Myslím, že kocúr náhodou nastavil kritické hodnoty experimentu a tie mali za následok premiestnenie alebo rozloženie hmoty na doske. Nemám na to zatiaľ žiadne iné vysvetlenie.“

Počas rozprávania Drew pozoroval experiment, vnímal všetky hodnoty nastavené v počítači a cieľové nastavenia pripojeného prístrojového vybavenia.

„Marron, ako sa zdá, všetko prebehlo ako hovoríš, ale vieš dobre, že na to, aby bol pokus platný, musí sa dať zopakovať. Dobre, takže uložíme terajší stav a potom znova skúsime dosiahnuť pozorovaný účinok.“

Najsamprv bez toho, aby sa niečoho dotkol, vybral Drew z jednej police digitálny fotoaparát s mechanizmom, ktorý na získaný obrázok umiestnil hustú mriežku. Urobil zábery všetkých predmetov na pracovnom stole z rôznych uhlov jednotlivo aj v skupinách. Mriežka umožňovala neskôr zistiť presné vzdialenosti a uhly medzi predmetmi tak, aby sa v prípade potreby obnovilo presné usporiadanie experimentu. Odfotil aj obrazovku počítača, na ktorej boli zobrazené všetky parametre kalibrácie rôznych prístrojov, ktoré sa z neho ovládali a nakoniec Marron uložil údaje do súboru.

Spoločne stiahli všetky získané obrázky a súbory s parametrami do druhého počítača, napálili dve kópie a uložili ich zvlášť. Jednu si dal Drew do aktovky a druhú Marron do vrecka svojej bundy.

Nastal rozhodujúci okamih, museli opakovať pokus a dosiahnuť rovnaké účinky.

Drew položil kus pečiva na dosku tak, aby bol nový krajec na mieste, kde predtým zmizla hmota.

„Keďže nevieme ako to všetko funguje, budeme postupovať náhodne, upravíme vždy jeden parameter a budeme pozorovať čo sa stane. Marron, vyber jeden parameter v počítači. Začneme tým.“

Marron sa obrátil k obrazovke a vybral prvý parameter, na ktorý mu padol zrak.

„Upravím K22. Teraz má hodnotu 1123,08 V³. Nastavím ho na nulu.“

Študent vykonal zmenu.

Nič sa nedialo.

„Postupne budem zvyšovať o 10 V. Teraz je K22 na 10 V, 20 V, 30 V...“

Stále nič.

Keď dosiahli 350 V Drew povedal Marronovi, aby postupne zvyšoval o 50 V.

„... 400 V, 450 V, 500 V...“

Stále nič.

Generátor začal po zvýšení napätia ponuro bzučať.

„ …950, 1000, 1050, 1100, 1150, 1200 V…“

Nič.

Marron sa zastavil. Prestal zvyšovať napätie.

„Pán profesor, už sme prekročili hodnotu pre pokus.“

„Všimol som si, Marron.“ Drew intenzívne premýšľal, „dobre, nastav K22 naraz na 1123,08 V ako na začiatku.“

Marron nastavil hodnotu na klávesnici a pred jej zadaním do systému sa zastavil. Vymenili si s Drewom napäté pohľady, obaja sa sústredili na pečivo a potom chlapec aktivoval hodnotu. Okamžite zmizol kúsok pečiva, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec. Kúsok, ktorý chýbal vytvoril identickú formu ako predtým.

Drew zalapal po vzduchu. Niekde v hĺbke ani skutočne nedúfal, že by dosiahli efekt, ktorý mu opísal Marron, myslel len, že na všetko musí byť tradičné vysvetlenie.

Byť očitým svedkom účinkov pokusu ho zaskočilo. Zdalo sa mu, že sa prepadá do vzduchoprázdna, ktoré sa pod ním náhle vytvorilo a roztriasol sa. Našťastie sedel a stačilo len, aby ho študent chvíľu podržal a zabránil pádu. Uvedomoval si čo musel prežívať Marron, keď to pozoroval prvýkrát. Potreboval minútku, aby prišiel k sebe, ale už sa plne ovládal. Celodenná únava bola preč, spánok sa vytratil, jeho myseľ sa stala výkonným a ostrým nástrojom, úplne sa skoncentroval na pokus.

„Dobre, Marron,“ povedal Drew, kým premiestňoval krajec chleba, „nastav K22 na nulu a potom na 1123,08 V.“

Marron ho poslúchol a hmota znova zmizla.

Skúsili nastaviť parameter K22 na 1123,079 V, ale bez výsledku.

„Teraz vieme, že K22 má účinok iba vtedy, ak sa naraz premiestni na kritickú hodnotu. Neexistuje postupné prejavovanie úkazu, ani pri zadaní hodnôt veľmi blízkych kritickej. Vyzerá to, že stojíme pred niečím jednoznačným, čo buď existuje alebo vôbec nie, podľa zadanej hodnoty parametru. Dobre, teraz to skúsime s inými parametrami. Pokračuj, začni od prvého a postupne ich upravuj ako u K22.“

Marron zasiahol: „Pán profesor, už nám neostalo veľa chleba, domnievam sa, že kým nastavíme parametre musíme nájsť iný materiál.“

„Hm, máš pravdu.“

Drew zobral teflónový blok zo susedného pracovného stola a položil ho na dosku.

Zmenou K22 zmizol aj kúsok z neho. Dosiahli rovnaký výsledok aj s kúskom dreva, hranolom, olovenou platničkou a s hubkou od tabule. Overili si, že hrúbka hmoty, ktorá zmizla bola približne pol centimetra.

Bolo desať hodín večer, keď začali upravovať ostatné parametre. Pozhasínali všetky svetlá okrem lampy nad pracovným stolom. Bledé mesačné svetlo vchádzalo cez neďaleké okno, osvetľovalo chrbty dvoch mužov, ktorí sa nahýnali nad opotrebovaným pracovným stolom bežného fyzikálneho laboratória. Pracovali mĺkvo ako mnísi. Študent pozoroval učiteľa, učiteľ získaval nové sily z intuície mladého, ale bystrého študenta. Stačilo málo slov, niekedy iba náznak gesta, aby si rozumeli a pokračovali v dokonalej symfónii v analýze úžasného aj vyprchajúceho úkazu.

„Musí ísť o výmenu,“ podotkol Drew počas skúšok.

Marron naňho pozeral s otázkou v tvári.

„Ak sa hmota premiestni alebo rozloží, na jej mieste ostane prázdno a okolitý vzduch ho okamžite zaplní za vydania ostrého zvuku ako lusknutie. Keďže zvuk nie je počuť, myslím, že hmota, ktorá tu zmizne sa premiestni na iné miesto a nahradí ju rovnaký objem vzduchu, ktorý sa z tamtoho miesta prenesie sem. Musí ísť o okamžitú a súčasnú výmenu.“

„Ktovie, kam zmizne všetok ten materiál,“ kládol si otázku Marron, „tam, kde je namierený prístroj?“

V určitom okamihu zhasli jedinú lampu a monitor počítača, aby pozorovali prípadné optické efekty sprevádzajúce experiment.

V laboratóriu bola tma, miestnosť osvetľovalo iba slabé mesačné svetlo.

Žiadny zvuk, okrem tlmeného fúkania ventilátora počítača a pokojného bzučania generátora vysokého napätia.

Marron sa na nutkanie pozrel z okna a všimol si niečo nezvyčajné. Tvár na mesiaci, ktorú zvykneme pozorovať vyzerala, akoby na nich pozerala s úžasom, že to čo obaja robili by nemalo byť nikdy vykonané.

Alebo zatiaľ nie.

Marrona zaplavila vlna zimomriavok, ale hneď sa spamätal a aktivoval výmenu.

Laboratórium sa ponorilo do úplnej tmy. Študent okamžite pocítil chlad, zatiaľ čo čelo mu pokryli kvapky potu.

„Profesor...“ mrmlal.

Namiesto odpovede začul iba akýsi zvláštny škripot. Neodvážil sa pohnúť. Potil sa ešte viac.

Zdalo sa, akoby sa v miestnosti zastavil čas.

Stále bola tma, skľučujúca tma, akoby jej obrovská ruka tlačila dovnútra stále viac.

Napätie bolo neznesiteľné.

Prešlo ešte asi pol minúty, potom vietor odvial mrak, ktorý zatemnil mesiac bez toho, aby o tom mali títo dvaja potuchy a znova sa všetko zaplavilo chladným mesačným svetlom.

Marron pozrel na Drewa.

Starý profesor mal vypúlené oči, tvár bledú ako papier a rukami zvieral okraj pracovného stola tak silno, až mu zbeleli hánky. Toto bol zdroj škrípania, ktoré sa krátko predtým ozvalo v tme. Drewova istota a sebakontrola boli preč a v tom okamihu bol schopný vyjadriť iba jediné, strach.

„Profesor...“ skúsil znova Marron.

Zdalo sa, že Drew pomaličky prichádza k sebe.

„Marron, rozsvieť svetlo,“ namáhavo vydýchol.

Chlapec hľadal vypínač a rozsvietil lampu. Živé svetlo osvetlilo pracovný stôl. Bez slova sa pohol k stene a porozsvecoval všetky svetlá v miestnosti.

Zdalo sa, akoby sa do nej vrátil život a hrozné okamihy razom vymazalo všetko svetlo. Drew vstal zo stoličky a urobil pár krokov. Vreckovkou si utrel čelo.

Marron sa vrátil k pracovnému stolu a pozoroval pokusnú dosku. Hmota zmizla ako predtým. Nič nebolo inak. Študent pozrel na profesora, ktorý sa medzitým vracal na svoje miesto. Pohľady sa im skrížili, obaja vedeli, že v tento dramatický okamih prežívali rovnaké pocity.

„Sugescia. Je to iba sugescia. Je noc, sme unavení a zavalení ťažkými problémami. Môže sa stať...“ Drew rozprával neisto a snažil sa nadobudnúť sebakontrolu.

„Áno, iste. Takto sa to muselo stať.“ Marron prisvedčil, ale nebol o tom veľmi presvedčený. Cítil, že z pohľadu racionálneho človeka, za ktorého sa pokladal, vysvetlenie jeho staršieho a múdrejšieho učiteľa muselo byť správne.

Obaja sa vrátili k práci, ale niečo z rozpakov v nich ostalo.

V počítači bolo dvadsaťosem parametrov a Marron s Drewom ukončili skúšky o druhej hodine v noci. Zaznamenali a uložili všetky údaje, ktoré použili. Ich dokorán otvorené, napäté oči s tmavými kruhmi dookola a podliate krvou od namáhania zraku vyjadrovali zmes neopísateľnej únavy a víťazného svetla, ktoré človek v živote zakúsi iba málokedy.

Na nepríjemnosť už zabudli.

3. kapitola

Vzhľadom na pokročilú nočnú hodinu si Drew pomyslel, že by bolo neúctivé voči Marronovi poslať ho samého a unaveného na študentský internát po tom, čo chlapec pre oboch objavil.

„Marron, čo by si povedal na to, aby by si sa išiel vyspať ku mne domov? Moja sestra odišla na niekoľko dní ku kamarátke do Leeds, mohol by si byť v jej izbe.“

„Ďakujem, pán profesor, myslím, že to rád prijmem,“ odpovedal potešene vyčerpaný chlapec.

Aby zabránili tomu, že niekto hoci omylom poškodí experiment, nalepil Drew na vonkajšiu stranu vstupných dverí papier, na ktorý práve načmáral oznámenie: LABORATÓRIUM ZAMORENÉ ŠVÁBMI. NEVSTUPOVAŤ! Potom nastúpili do Drewovho auta a o niekoľko minút zastavili pred vilkou mimo areálu univerzity.

„Vďakabohu nebýva ďaleko...“ pomyslel si Marron aj preto, lebo profesor sa musel v ten večer urýchlene dostaviť do laboratória, ale aj preto, lebo cítil takú únavu, že sa mu zatvárali oči. Zúfalo potreboval spať.

Vyšli na cestičku, ktorá viedla k vchodu, Drew chvíľu narábal s kľúčmi, nakoniec sa dostali dnu.

Majiteľ domu viedol študenta do sestrinej izby a dal mu základné informácie kde sa nachádza kúpeľňa a kuchyňa, potom navrhol:

„Počuj, Marron, teraz sa prezlečieme do pyžama a vyčistíme si zuby ako poslušné deti, ale čo by si povedal na jednu partiu pred spaním na uvoľnenie napätia?“

Ospalý chlapec už takmer nevládal stáť na nohách, ale musel uznať, že mal nervy napnuté na prasknutie a v tomto stave by sa mohlo stať, že by nedokázal zaspať aj do rána. Okrem toho nevečeral, ale kto by teraz myslel na jedlo a hlavne na jeho prípravu? Preskočiť jedno jedlo preňho neznamenalo koniec sveta a tak sa pridal.

„Dobrý nápad, je to aj spôsob oslavy, nie?“

O štvrť hodiny už boli ponorení do kresiel v obývačke s pohárom výbornej whisky v ruke. Príjemné teplo, ktoré sa im rozlialo po tele s prvými dúškami ich poriadne uvoľnilo a konverzácia bola plynulá.

„Toto je mimoriadny deň, Marron,“ povedal Drew, „veľmi neobyčajný. Máme v rukách nástroj s úplne novým účinkom, ktorý nebol ani popísaný, pokiaľ viem. Bude potrebné vziať do úvahy platné fyzikálne poučky a pokúsiť sa podľa nich vysvetliť tento efekt alebo, ak to bude potrebné, prísť s novou teóriou. Čaká nás veľa práce, mňa a mojich kolegov po celom svete, ktorých prizvem k experimentu.“

„Určite to bude obrovská úloha. Rád by som sa zúčastnil štúdie...“

„Mal si azda pochybnosti? Po tom všetkom a vďaka tebe svet dostane dar, buď si istý, že odteraz máš pred sebou iba jediné, more práce. Čaká ťa riadne štúdium a navyše vložíš dušu aj telo do tejto novej výzvy. Gratulujem, Marron, stávaš sa slávnym a súčasne budeš musieť drieť ako otrok. Čo by si si želal viac?“ Drew sa obrátil na Marrona otcovským hlasom, spokojný s tým, čo chlapec dokázal.

„Nuž, práve teraz dobrú posteľ,“ s úsmevom odpovedal Marron a dopil svoj mok.

„Som za,“ pridal sa Drew, „mimochodom, ako sa voláš?“

„Marron! Vlastne... Joshua Marron. Josh.“

Drew ho spokojne pozoroval.

Tento čokoládový chlapec mal šťastie a dôvtip, aby objavil fenomén, ktorý by inak zostal na dlhú dobu a možno aj naveky pre ľudstvo neznámy.

„Ďalší bod pre čiernych,“ uvažoval, „už bolo načase. Skutočne si zaslúžia. Dopekla s každým, kto ich chce diskriminovať. Svet sa začína uberať správnym smerom a verím, že...“

Drew sa prebral a uvedomil si, že whisky si vybrala svoju daň.

„Dobrú noc, Josh.“

„Dobrú noc, profesor Drew.“

O chvíľu už bol Drew v posteli sám ako doteraz vo svojom staromládeneckom živote.

Stretával sa občas s nejakými ženami, bolo to veľmi dávno a išlo viac menej iba o priateľstvo. Nikdy nemal čas na vážny vzťah a ony ho po čase nechali s vedomím, že z tohto čudáka s hlavou v oblakoch nebude nič.

Fyzika naplňovala Drewov život, ale bol aj muž a bez ohľadu na všetko ostatné, pravý dôvod, prečo sa nikdy neoženil, bola jeho sestra.

Timorina Drewová s nim bývala odjakživa. Mala päťdesiat rokov, o desať menej ako jej brat a tiež nebola vydatá, starala sa oňho a o dom tak dôkladne, že sa jej Drew cítil podvedome za všetko zaviazaný. Snaživosť jeho sestry mu umožňovala oddať sa naplno svojej práci, ktorá ho spravidla úplne uspokojovala.

Drew sa vyhýbal manželstvu, pretože sa podvedome obával, že by jeho vyvolená nebola na úrovni jeho sestry a obmedzovala by ho v práci a to preňho bolo nemysliteľné. A napokon, prípadná žena by mohla mať spory s Timorinou a to by tiež nezniesol, pretože jej vďačil za veľa, pričom voči manželke by mal povinnosti vyplývajúce zo zväzku. Ocitol sa v slepej uličke a nevedel ako z nej von.

V skratke, Drew mal svoje komplexy a tie mu komplikovali život aj keď si to sám možno neuvedomoval.

Timorina ho psychicky vydierala, ako to dokážu mnohé ženy bez toho, aby na to muž prišiel a viedla ho k plneniu určitých úloh, ktoré sa jej samej nechcelo vykonávať a tak ich Drewovi podávala s vysvetlením, že on ich vie urobiť najlepšie.

Jednou z nich bolo sekanie trávnika pred domom.

Mal rozlohu do dvesto štvorcových metrov a s kosačkou na to potreboval asi hodinu. Nebolo toho veľa, ale naposledy si sestra zmyslela sekať trávnik v nedeľu ráno. Preňho to bola posvätná chvíľa, kedy sa úplne uvoľnil vo svojom kresle pri počúvaní klasickej hudby. Až donedávna sekal trávnik vždy v sobotu popoludní, ale dva mesiace dozadu začala Timorina pozývať práve v sobotu na návštevu priateľky, ktoré predtým chodili v nedeľu a trvala na tom, že pri hluku zapnutej kosačky sa nedá piť čaj.

Drew sa prispôsobil, ale posledné týždne to neznášal a tak mu skrsol v hlave nápad.

Rozmýšľal, že ako profesor fyziky by mal zostrojiť zariadenie, ktoré by trávu od určitej výšky spálilo a vyzerala by ako po sekaní.

Drew sa domnieval, že ak by dal na trávnik vhodnú mriežku s vodičmi a vytvoril by elektrické pole s vysokým výkonom, ktoré by začínalo povedzme päť centimetrov nad zemou, tráva by sa v tejto výške spálila a trávnik by bol udržiavaný ako pri sekaní.