Mesačný Úsmev

Tekst
Loe katkendit
Märgi loetuks
Kuidas lugeda raamatut pärast ostmist
Mesačný Úsmev
Šrift:Väiksem АаSuurem Aa

Klaus Zambiasi

Index

1  Preložil podľa názvu:

2  Názov knihy

3  OBSAH

4  Televízne noviny

5  Náš domček

6  Nečakaná návšteva

7  To som nečakal...

8  Portobello

9  Vôňa domova

10  Najdlhšia noc

11  Zvyk

12  Kemping

13  Sedliacka česť

14  Nedeľné ráno...

15  Víkend mimo mesta

16  Magické noci

17  Devätdesiate roky

18  Dobodala trojročné dieťa

Klaus Zambiasi

Mesačný úsmev

Klausa Zambiasiho

Preložil podľa názvu:

Il sorriso della luna ”

Prekladateľ – Iveta Valkovičová

✮ ✮ ✮

Názov knihy

Mesačný úsmev

Autor:

Klaus Zambiasi

Prvé vydanie

ISBN:

978-88-91117-77-9

© 2013 - Klaus Zambiasi

Druhé vydanie

ISBN:

www.traduzionelibri.it

klaus.zambiasi@hotmail.it

https://www.facebook.com/pages/Il-sorriso-della-luna/280964142044100?ref=bookmarks

VŠETKY PRÁVA VYHRADENÉ

Výroba akýmikoľvek prostriedkami, aj čiastočná, je povolená len na základe predchádzajúcej písomnej autorizácie autora

Tvoja myšlienka, tvoja myšlienka

Nevzdávaj sa, bráň svoju myšlienku!

Pamätáš sa, keď sa rodila tvoja pieseň

A nádej mala tvoje oči?

Vyhráš, len to musíš chcieť

Nedaj si zobrať roky tvojho života!

Modré z neba možno dostáva zmyselaž teraz

Zastav lásku, nenechaj ju odísť...

Tvoja myšlienka - Renato Zero

Vyzývam hviezdy, pozerám tam hore

Ale v rieke nás dvoch už všetko odplávalo

Moja túžba, tvoj obraz

Pokojná krajina, kedysi plná kvetín

Sedím uprostred noci a chcem na teba ešte raz volať

Kreslím na zem tvoje meno, do tvojej žiary

Budeme sa navždy milovať, aj potom keď už nebudeme...

Sedím uprostred noci a príroda okolo mňa

Mi pripomína lásku, moju mladosť

Budeme sa milovať navždy, aj potom keď už nebudeme...

Tvoje telo je myšlienka, aj potom keď už nebudeme...

Venované mojej starej mame

OBSAH

Televízne noviny 6

Nečakaná návšteva 11

To som nečakal... 16

Portobello 23

Vôňa domova 27

Najdlhšia noc 33

Zvyk 43

Kemping 48

Sedliacka česť 56

Nedeľné ráno... 62

Víkend mimo mesta 64

Magické noci 67

Devätdesiate roky 75

Televízne noviny

Sedemdesiate roky. Je 20.03. Jeden aprílový večer. V čiernobielom televízore, na chladničke v miestnej krčme, na prvom programe, vysielajú správy.

Paul McCartney práve na tlačovke, spoza záplavy mikrofónov, oficiálne oznámil rozpad skupiny Beatles, šokujúc tak milióny fanúšikov po celom svete.

Vo všetkých národných a medzinárodných televíznych správach je táto udalosť na prvom mieste; ukazujú scény zúfalstva mladých ľudí, dievčat a žien, všetkých vekových kategórií, ktoré trúchlia a nariekajú za svojimi idolmi.

Na stene v miestnosti, kde by sa dal dym z cigariet krájať nožom, visí zopár klasických obrazov, zobrazujúcich zátišia.

Dedko s bielou bradou a fajkou v ruke vyzerá ako námorník. Stretnúť ho tu, v malej dedinke v Dolomitoch, je trochu bizarné. Oslavuje víťazstvo futbalového mužstva Gigiho Rivu z Cagliari, ktoré sa chystá získať svoj prvý titul v histórii. Skalní "štamgasti" pri stoloch hrajú karty pri pohári červeného.

Vo vzduchu cítiť zvláštnu, neočakávanú atmosféru. Niektorí otcovia rodín sa vracajú domov k svojim blízkym.

Správy v televízií o ôsmej prinášajú aj správu o kozmickej lodi Apollo 13, ktorá nedávno vzlietla z kozmickej základne Cape Canaveral na Floride a mieri na Mesiac. Dostala sa na vesmírnu obežnú dráhu, ale v momente keď mala pristáť na Mesiaci, nastali technické problémy a pristátie sa nepodarilo. Udalosť je vysielaná po celom svete a všetci televízny diváci ju sledujú so zatajeným dychom. Zdá sa, že traja astronauti na palube sa nebudú môcť vrátiť z vesmíru. Riskujú hrozný koniec v živom televíznom vysielaní, ak nebudú schopní opraviť škody na palube lode, načas sa vrátiť na Zem a pristáť bezpečne v Tichom oceáne.

Zdá sa, že v týchto dňoch na aprílovom nebi nastalo nejaké podivné a obzvlášť nepriaznivé astrálne spojenie. To si určite myslel aj pán Remo, keď mu povedali, čo sa stalo toho večera v jeho dome. Ako zvyčajne bol v miestnej krčme s kamarátmi a hral karty; iste ako vzorný manžel mal byť doma a večerať spolu s rodinou. Ale viete ako to chodí, ešte jedno kolečko potom ďalšie, potom výhra a ... takto vám prejde čas, ani sa nenazdáte.

Bolo mu tam dobre. Až pokiaľ sa k nemu nedostala tá nepríjemná správa. A potom prišiel ten šok... Nemá už ani silu a odvahu, aby sa vrátil domov, Remo nemohol vedieť a ani domyslieť, čo ho čaká keď sa vráti domov.

Jeden z kamarátov mu ponúkne, aby uňho prespal aspoň prvú noc, ale aj ďalšie,

ak bude potrebovať. Remo príjme ponuku veľmi rád; priatelia sú často ako záchranné lano, o ktoré človek môže zachytiť a nájsť trochu úľavy v takýchto ťažkých chvíľach.

Neďaleko odtiaľ je veľký zmätok, trma-vrma, nie je jasné, čo sa stalo. Uprostred noci vidieť modré a červené majáky. Postava v bielom plášti splýva s davom, skoro ako by sa len prizerala, nevie či má odísť alebo sa zmieriť s tým, čo jej diktuje jej zdravý rozum.

 

Staršia žena, neverí vlastným očiam a zúfalo sa snaží postarať sa o svoju mladú dcéru, zatiaľ čo niečí život sa práve končí.

Náš domček

4 roky a 90 dní potom...

Slzy sú padajúce hviezdy, ktoré prichádzajú z nekonečného skrytého vesmíru, ktorým je naša duša. Zriedkakedy plačeme od radosti. Väčšinou preto, že sme smutní, stále však je to preto, aby sme dali priechod silným emóciám.

Párkrát sa mi stalo, že som prežíval dve protichodné emócie, plakal som a pritom sa mi chcelo smiať. Neprestával som plakať, aj keď som chcel. Potreba plakať bola silnejšia. Chcel som vysvetliť priateľom z detstva, že sa nič nestalo, ale čkalo sa mi a pritom sa mi chcelo smiať.

Som Joe, najmenšie dieťa v rodine a mám len 4 roky. Sedím tu doma, na verande, a pozerám sa uprene na hviezdy na augustovej oblohe, intenzívnej a jasnej, oblečenej do kobaltovo-modrých šiat.

Tu v horách, vo výške nad 1000 metrov, nie je táto očarujúca scéna nič výnimočné. Zdá sa mi, že hviezdy sa dajú dosiahnuť rukou, také sú jasné. Masív Sciliaru žiari pod mäkkým svetlom mesiaca v splne.

Pod nosom cítim ľahký závan, voňajúci čerstvou, práve pokosenou trávou z lúk,

vysušenou pod horúcim denným slnkom. Magická vôňa má chuť slobody a divosti. Myslím, že tento pocit má relaxačnú a regeneračnú moc a zároveň ako by ma liečil. Vľavo hore sa týči veža s orlojom, symbolom našej dediny. Z diaľky ma volajú pouličné svetlá a hudba z dedinskej slávnosti sa šíri tmou a mieša sa so spevom cvrčkov a cikád na lúkach pod dedinou.

Spev cvrčkov na večerných, a ešte viac na nočných lúkach, mi spôsobuje radosť, prináša pokoj a pocit šťastia. Je ako koncert pod holým nebom.

Príroda nám ukazuje svoju harmóniu, súlad a aj my sa snažíme s ňou splynúť. Nedefinovateľný pocit slobody a dobrodružstva, až sa mi chce zaspať na lúke pod hviezdami.

Zrazu mám pocit, že tieto moje chúťky musia počkať... V tichu počujem kroky mamy Barbary, sprevádzané vŕzganím suchého, ošliapaného dreva podlahy na verande.

„ Poď, už musíme ísť spať.“

„ Tak dobre, už len 5 minút. Poď sa so mnou pozerať na Mesiac a na hviezdy.“

„ Poď, sadni si tu na moje kolená“ a obalí ma svojou náručou «cheek to cheek» , cítim na sebe jej mäkké líčka.

Mama Barbara je dobrá a nežná matka, má mäkké líčka, také ako mala moja stará mama. Má veľmi rada deti a vie to s nimi. Je stelesním materskej lásky a roľa matky jej padne ako uliata. Keď som v jej náručí cítim sa ako keby som bol zababušený do teplej deky a nič viac mi nechýba. Teplá náruč môže často dať oveľa viac ako slová či lieky, môže tebou otriasť alebo ti môže dať pocit vnútorného pokoja, to záleží len na stave tvojej mysle, od toho, čo práve potrebuje tvoja duša.

So svojou rodinou žijem na malej horskej farme, na úpätí hory Sciliar. Máme rôzne domáce zvieratá. Kravy, ovce, dva kone, zajace, sliepky, ktoré nám zabezpečujú obživu. Stará sa o ne najmä otec Karl. Tu v Castelrotto sa život odvíja svojim pravidelným tempom, v plnom súlade s prírodou, ktorá určuje deň čo deň jeho rytmus. Ráno, slnko najprv pomaly vykukuje spoza štítov Sciliaru, aby potom osvietilo v plnej kráse celú dolinu. Večer, trvá západ slnka veľmi dlho. Až pokiaľ sa slnko úplne neodoberie na odpočinok za vzdialené pohoria, v nebi nad Bolzanom a Meranom.

Mám aj jedného brata, Oswalda, ktorý má 7 rokov a jednu sestru, Waltraud, desaťročnú, tá je najstaršia. Keď sa môj brat Oswald a moja sestra Waltraud vrátia zo školy a urobia si úlohy, často sa spolu hráme. Oswald je tak trochu môj veľký brat-ochranca. Waltraud je zasa ako moja druhá mama. Pomáha často mame Barbare pri domácich prácach a Oswald zasa pomáha otcovi Karlovi pri práci s dobytkom.

Pravdupovediac aj ja niekedy pomáham, aj keď len tak pre zábavu. Veľa sa vypytujem, som veľmi zvedavý a baví ma tento vidiecky život. Pred pár dňami, som pomáhal Oswaldovi so senom. Zhadzovali sme ho zo stodoly dolu do maštale cez dieru v podlahe, cez ktorú sa spúšťa priamo do kŕmidla. Spolu so senom som skončil dolu v maštali, pri kŕmidle, aj ja. Kravy sa na mňa pozerali ako na zjavenie a pritom prežuvali to svoje seno.

V letných mesiacoch, ako teraz v auguste, trávime celé dni na lúkach a zhrabujeme seno. Ja sa najviac zabavím keď môžem behať a skákať po hriadkach so senom ako malé žriebä. Často sa hrávam so žabkami, niektoré dokážem aj zobrať do ruky a priniesť ich k nám do záhrady, aj keď mi nakoniec aj tak niekam utečú. Veľmi sa mi páči, keď môžem sledovať ako Karl kosí motorovou kosačkou. Napodobňujem zvuky kosačky, Karlovu gestikuláciu a vdychujem vôňu benzínu. Je oranžovej farby, ako by to bol pomarančový sirup. Mama Barbara má po chvíli už dosť môjho napodobovania:

„ Kedy už konečne prestaneš s tým “Eň, Eň, Eň”, daj už pokoj, prosím Ťa.“

Je mi ľuto, že sa jej to nepáči a tak pokračujem potichu, aby ma nebolo počuť, alebo len tak naprázdno otváram ústa.

Náš domček je jednoduchý, má už svoje roky, ale vyzerá ako jeden z tých rozprávkových domčekov, ako Perníková chalúpka.

Má verandu, z ktorej je vidieť voňajúce lúky pod domom. Neďaleko je kostolík a malá križovatka poľných ciest, ktorá vyzerá ako malé námestie alebo stred dediny.

Pre nás, deti, je to niečo ako dvor, kde sa spolu stretávame a hráme, keďže všetky domy sú postavené viacmenej dookola. Niektorí naši susedia majú aj 7-8 detí. Dokopy nás, detí, bude tak zo tridsať.

Stodola a maštaľ stoja asi 500 metrov od domu. Pri dome máme malú kvetinovú záhradku, s krásnymi kvetmi a so záplavou slnečníc, ktoré mama Barbara s láskou pestuje. Ja jej samozrejme pritom, povedzme, pomáham. Takisto máme aj potôčik. Je veľmi zábavné hrať sa v ňom, vždy keď idem okolo dostanem chuť vypiť všetku tu studenú vodu a osviežiť sa. Alebo skočiť do nej hlavičku z dreveného mostíka.

Žblnkot potoka je počuť hneď ako otvoríme okná. Je príjemný pre ucho, ale aj pre nos. Ráno ale aj večer pri súmraku, plnými pľúcami môžem vdychovať svieži vzduch vanúci od potoka.

Keď pozorujem jemnú hmlu, ktorá sa dvíha z doliny na úpätí Sciliaru, je to ako by sa dvíhala opona v divadle a začínalo predstavenie.

Takéto miesto ponúka nekonečné možnosti pre hry, zábavu a vtipkovanie. Pomáha rozvíjať fantáziu a tvorivosť.

Ako naša zvonica, ktorá je tak trochu náš hlavný štáb. Je už dlho nepoužívaná, ale pre nás to nie je problém. Môžeme vyliezť hore, na zvonicu, a pokochať sa vyhliadkou na naše teritórium, keď sa nám zachce.

Sme dosť chudobní, ale predajom mlieka a občas aj nejakého domáceho zvieraťa, dokážeme prežiť. Peniaze však nestačia na obživu pre každého, a tak si mama Barbara berie deti rôzneho veku do opatery, na rôzne dlhé obdobia, ktoré môžu byť niekoľko týždňov ale aj niekoľko mesiacov, hlavne v lete. Takto si ešte trochu prilepšíme.

Deti potrebujú buď dočasný domov, alebo len nemajú kde stráviť letné prázdniny. Väčšinou však majú všetky deti problémy doma, v rodinách, ak pravda nejakú rodinu majú. Tu, u nás, nájdu útočisko a hlavne lásku, ktorú tak potrebujú, zatiaľ čo čakajú, že sa im situácia doma zlepší, alebo že nájdu nejaký iný domov.

Môžte si to predstaviť tiež ako parkovisko alebo sklad stratených balíkov, ktoré čakajú na doručenie.

Pamätám sa, minulý rok, bolo tu jedno blonďavé dievčatko, Eva. Bola tu na krátku dobu, veľmi zlatá, mala problémy s rúčkami. Jej stará mama z maminej strany mala problémy s pitím. Bola opitá, keď sedela s dievčatkom pri kachľovej peci. Chcela mu zohriať ruky, a tak jej ich položila na rozpálenú platňu. Spálila jej obe dlane.

Tak sme ju minulý rok vzali sem k nám, do hôr, aby sa trochu zotavila a nemyslela na to, čo sa jej stalo.

Chúďa. V tom čase sme sa spolu hrávali, obyčajne na malom námestí. Ja som sa hral s mojim najobľubenejším autíčkom, malým, žltým, vyblednutým Chrobákom a ona so svojimi bábikami.

Jedného rána sme sa hrali na dvore. Sedeli sme na zemi, pozerali na seba a odrazu sa nám tváre k sebe priblížili a pobozkali sme sa. Bol to nevinný bozk, ale plný citu. Cítil som neskutočnú radosť, spomínam si na to tak dobre... Asi som sa vtedy zamiloval.

O deň neskôr som zistil, že som nechal svojho Chrobáka na dvore na zemi. Nejaké auto mi cezeň prešlo a rozmliaždilo ho. Urobilo mi z neho kabriolet.

Niekoľko dní potom muselo dievčatko odísť. Prišli si po ňu jedna pani a pán a zobrali ju preč. Bol som z toho veľmi smutný. Pomyslel som si, «človek sa ešte ani poriadne nezamiluje a už ti tvoj milovaný zmizne.»

Dúfal som, že sa vráti. Stále som sa vracal na to isté miesto hrať sa s mojim Chrobákom, aj keď zničeným, ale pripomínalo mi to čas strávený s ňou a náš bozk.

Bohužiaľ, už som ju nikdy viac nevidel a nepočul som o nej. Dúfam, že sa má teraz dobre. Bolo by pekné, jedného dňa ju stretnúť, možno niekde veľmi ďaleko, človek nikdy nevie. Utešujem sa aspoň touto nádejou.

Keď sa niektorý z týchto našich "bratov-dobrodruhov", musí vrátiť do svojej pôvodnej rodiny alebo niekam inam, sme z toho vždy všetci tak trochu smutní. Čím dlhšie sú s nami, tým viac sa k sebe pripútame. A najmä mama Barbara sa veľmi ťažko lúči s týmito deťmi, často veľmi nešťastnými. Je kvôli tomu veľmi užialená, často plače. Ak by si mohla vybrať, tak by si ich všetky najradšej nechala u seba.

Trápi ma, keď ju takto vidím. Pokúšam sa ju nejako utešiť, keď plače a niekedy sa mi to aj darí. Máme sa veľmi radi a musím priznať, že v tejto smutnej chvíli je aspoň niečo pozitívne. Ja tu môžem zostať s ňou a s našou rodinou.

Aby som si bol istý, že je tomu tak, často sa jej pýtam:

„ Je to pravda, že môžem zostať navždy tu s tebou a s ostatnými? Budem ťa utešovať vždy keď budeš chcieť a ty zas budeš utešovať mňa.“

Odpovie mi s melancholickým úsmevom:

„ Samozrejme, miláčik, ak odídeš preč aj ty, čo tu budeme bez teba robiť?“

Niekedy je však aj dosť ťažké podeliť sa o všetko s ostatnými deťmi. Občas, sa vyskytne nejaká žiarlivostná scéna alebo niekto niečo závidí, ale myslím, že je to normálne. Takto sa vlastne naučíte spolunažívať s ostatnými.

Tieto miesta sú prekrásne a neviem si nijako predstaviť, že jedného dňa by som mal odtiaľto odísť. Táto myšlienka ma veľmi trápi. Často mám akési predtuchy a obávam sa, že omylom, alebo len tak zo zábavy niekto príde, a zoberie ma odtiaľto preč.

Bol som už unavený a v náručí mamy Barbary sa mi chcelo spať. Zaspal som jej na kolenách a hviezdy na nebi som už nevnímal. Zobral som si ich so sebou, do svojho sna, spolu so sladkým úsmevom mamy Barbary.

Nečakaná návšteva

Ráno potom...

Oswald vstal dnes ráno skoro. Vybral sa s Karlom na lúky hrabať seno. Došlo mi to, keď som videl jeho posteľ, v našej spoločnej izbe, prázdnu.

Waltraud je už v podstate slečna a spí vo svojej vlastnej izbe.

Odrazu ma príde zobudiť mama Barbara, ale ja som už hore a ledva čakám, že konečne vstanem. Neviem prečo, ale v lete obyčajne, len čo uvidím prvý slnečný lúč, musím vstať a ísť von na vzduch.

Inak som veľký spáč. Prehadzujem sa v posteli z jednej strany na druhú, než vstanem. Ako naše futbalové mužstvá keď sa im nechce hrať na konci polčasu alebo stretnutia.

Predstavujem si raňajky s Barbarou, ktoré na mňa už čakajú. Čerstvý chlieb, obrovský, biely a chrumkavý, nakrájaný na hrubšie plátky.

Mäkučký chlieb s maslom a domácim džemom a samozrejme s čerstvým mliekom od našich kravičiek, s troškou Nesquiqu.

Je krásny a jasný slnečný deň, nebo je také čisté a jasné, ako len v auguste môže byť. A možno sa blížime už ku koncu mesiaca, k prvým septembrovým dňom.

Barbara mi s radosťou oznámi:

„ Vieš, že nás príde navštíviť stará mama? Nič som ti zatiaľ nepovedala, chcela som ti pripraviť prekvapenie.“

 

„ Jej, to je super, príde stará mama z Bolzana. Vedel som, že dnes bude krásny deň. Hneď som to vedel, len čo som otvoril oči a uvidel slnko, ako sa prediera do mojej izby.“

Nečakal som to, fakt ma prekvapila. Keď príde moja stará mama, obyčajne o tom viem niekoľko dní vopred, tentokrát však...

Zhruba každé dva týždne, v nedeľu, ale niekedy aj cez týždeň, napríklad v utorok, sa náš dom a moje srdce oblečú do sviatočného šatu. Ihneď po raňajkách jej bežím naproti na zastávku autobusu, aby som nezmeškal a mohol ju čo najskôr objať.

Ak príde načas, tak je tu o 10-tej. Vždy z úzkosťou čakám na tú chvíľu. Vidím prichádzať autobus, čakám a poskakujem. Príde na zastávku, zastaví a počuť zvuk otvárajúcich sa dverí, priateľský a uchvacujúci, tgssschhhh. A potom sa dvere zas zavrú, tgssschhhh toc.

Autobus znovu odchádza, trochu námahavo, a vypustí kúdoľ bieleho dymu. Odrazu sa objavia strieborné vlasy mojej starej mamy a jej nežný, podmanivý úsmev, ktorým si ma ihneď získa.

Vždy mi niečo donesie, ale najkrajší darček je stále ona sama. Na ceste domov jej pomáham s taškou a vyrozprávam jej najčerstvejšie novinky. Stúpame hore do mierneho kopca, a potom z prvej zatáčky vidieť už náš dom. Je krásne kráčať ruka v ruke po poľnej cestičke a v diaľke vidieť mamu Barbaru, ako nás víta.

Keď som medzi nimi a počujem ako debatujú a hovoria o mne, o huncútstvach, ktoré vystrájame s Oswaldom a ostatnými deťmi v dedine, cítim sa ako obkľúčený zmesou hlbokých citov a patetickosti.

Stará mama a mama Barbara sú si veľmi blízke. Barbara hovorí vždy, keď príde stará mama, že aj pre ňu je tento deň sviatkom a nechce vtedy robiť nič, venuje sa len mne a starej mame.

Celý týždeň je čo robiť okolo domu, rodiny, okolo statku. Aspoň v ten deň si trochu oddýchne a vypne od každodenného rytmu života na vidieku.

Keď má k nám prísť stará mama, mama Barbara pripraví vždy tradičné tirolské jedlá. Veľa jedla, aj niečo sladkého, napríklad štrudlu. Tie dve vedia prerozprávať hodiny, majú vždy veľa vecí, ktoré si musia povedať. Prakticky, ako by sa navzájom spovedali. Myslím, že pre mamu Barbaru je to ako taký ventil od všetkých problémov, keď sa môže vyrozprávať s dôvernou priateľkou, akou je stará mama, ktorá ju vie pochopiť. Koniec koncov stará mama prežila dve svetové vojny a videla už všetko, čo sa vidieť dalo. Príbehy a anekdoty, ktoré nám rozpráva so svojou príslovečnou sympatiou a patetickosťou, fascinujú aj mňa. Mám pocit, že budem ešte často počúvať tieto historky.

Keď sa na ne pozornejšie pozerám ako rozprávajú, mám pocit, že majú rovnako mäkké líčka a rovnako sladký úsmev, trochu poznačený ťažkým životom. Niektoré tváre sú ako knihy, možno z nich vyčítať pocity a vlastnosti človeka. Asi by ani nemuseli hovoriť. Ale keď malé dieťa počuje pokojným tónom hovoriť dospelých, svojich blízkych, je to preň ako príjemná hudba.

Dáva ti to pocit istoty. Ako neviditeľná deka, do ktorej sa zababušíš. A lásku. Nevedomky zaznamenávaš hlasy a pocity, ktoré nevieš ešte rozlúštiť.

Cítim, že som veľmi pripútaný k starej mame, akoby bola mojím vodcom, prostredníkom medzi dvoma svetmi. Medzi svetom mamy Barbary a svetom starej mamy Anny, ktorá za mnou prichádza už 4 roky, raz za dva týždne.

Za tie 4 roky som nikdy nezisťoval, čijou je mamou. Či otcovou alebo maminou. Určite nie je maminou mamou, pretože Barbara nie je jej dcéra.

Ocko Karl má svoju mamu. Má takmer 90 rokov a žije tu, neďaleko nás v dedine. Stará sa o sliepky a o veľké množstvo mačiek, ktoré máme.

Sviatočný deň sa pomaly chýli ku koncu a začína byť melancholický, ako vždy vtedy, keď sa priblíži večer a stará mama sa musí vrátiť do Bolzana.

Nechcem jej radšej ani podať kabát, možno tak zabránim jej odchodu.

„ Nemôžeš zostať spať tu u nás aspoň zopár dní? „

„ Rada by som zostala s tebou, ale vieš musím pracovať na mojom hospodárstve a na záhrade pri dome a mám aj syna, ktorý na mňa doma čaká. Uvidíš, prídem ťa znovu pozrieť, dva týždne utečú ani sa nenazdáš.“

Zatiaľ, čo ju odprevádzam na zastávku autobusu, dáva mi posledné rady, a ja vyslovujem svoje želania na naše ďalšie stretnutie.

Dáva mi bozk na rozlúčku a dlho ma objíma. Potom pomaly vystupuje po schodíkoch do autobusu. Sledujem ju so zmiešanými pocitmi a so stiahnutým žalúdkom. Užívam si každý okamih, ktorý ešte môžem byť s ňou, ako v spomalenom filme, až pokiaľ sa neposadí k oknu. Potom jej zamávam rukou. Autobus sa dá znovu do pohybu, vypustí obvyklý čierny kúdoľ dymu. Tentokrát ide dolu kopcom. Čakám a pozorujem ho, až pokiaľ nezmizne v spleti serpentín a tunelov. Nehybne počúvam ako sa zvuk motora pomaly v diaľke stráca.

V ušiach mám ešte tento ťažkopádny zvuk motora, keď odchádzam zo zastávky s myšlienkou na ďalšiu návštevu. Ale aj tak som rád, že sa môžem vrátiť späť domov k mame Barbare, a tak pridám do kroku.

Pekný deň je vždy ako záblesk, ešte ste ho ani nezačali vychutnávať, a už sa končí. Otvorím bránku na záhradke a idem k vchodu do domu. Barbara práve poliala rajčiny, ovanie ma ich vôňa. Slnečnice sú otočené smerom k slnku, zapadajúcemu do doliny. Tá hľadí k Bolzanu, ako keby chcela odprevadiť starú mamu domov.

V kuchyni zostala vôňa po sladkostiach a dráždi moj apetít. Na stole je autíčko, ktoré mi doniesla stará mama. Pozorne ho zdvihnem a odnesiem si ho do izby. Som už hladný. Na stole je už nachystaná polievka. Navečeriame sa spolu.

Nasledujúce dni sú pokojné, zvyčajná rutina. Až pokiaľ nenastane víkend, presnejšie sobota.

Prišli k nám nejakí ľudia. Elegantná pani Giuseppina a dvaja páni, takisto elegantní. Asi priatelia mamy Barbary, aj keď sa zdá že ich veľmi nepozná. Ich stretnutie však pôsobí dosť neformálne.

Sú to veľmi sympatickí a srdeční ľudia, hlavne jeden z pánov. Ten je veľmi žoviálny a rozpráva vtipy, je to asi jeho špecialita. Pani mi priniesla krásny darček. Lokomotívu na baterky, ktorá sa veľmi rýchlo pohybuje. Pušťam si ju v obývačke, vpredu má svetlo a vydáva zvuk, uhhhhhuuuuuu uhhhhuuuuuu.

Páči sa mi, keď sa dostane k nejakej prekážke, otočí sa a znovu pokračuje v jazde. Vyzerá ako šialená od radosti. Som uchvátený touto novou hračkou a sústavne počúvam zvuk, ktorý vydáva.

S mamou Barbarou pijú kávu a zhovárajú sa. Aj o mne, však som najmenšie dieťa v rodine. Pani sa na mňa často usmieva a aj ja jej odpovedám úsmevom. Je trochu tajuplná a v očiach je čítam, že už, už mi chce niečo povedať.

Prešlo niekoľko hodín v spoločnosti týchto hostí a nadišiel moment rozlúčiť sa. Pani je do plaču, možno preto, že sa tu u nás cítila dobre.

Je jej ľúto, že musí odísť, ako sa to často stáva tu u nás, už nejaký čas. Keď hostia už odišli, mama Barbara ma silne objíme a pobozká na čielko. Aj ona bola potešená touto návštevou.

„ Vieš, vždy ma teší keď niekto k nám príde a keď mu môžem ponúknuť dobroty a našu spoločnosť. Táto pani už u nás raz bola, aj so svojim bratom a priateľom.“

Ja sa samozrejme na to nepamätám. Bol som asi ešte veľmi malý. Barbara vytiahne niekoľko fotografií, na ktorých sme spolu. Ja som na rukách tejto elegantnej pani. Na ďalšej fotografii sedím na malom červenom šliapacom traktore a mám na sebe červenú bundičku a na hlave bielu vlnenú čiapku.

Potom mi ukáže ďalšie fotografie. Na tých som na prechádzke so štíhlym pánom, v elegantnom obleku. Prechádzame sa ruka v ruke po poľnej cestičke na lúke.

Viem, kde je to miesto, je blízko domu na kopci. Sú tam orechy a divé hrušky. To sú tie, ktoré majú takú trpkú a drevnatú chuť, keď ich ochutnáš. Pokiaľ úplne nedozrejú a nemajú «červené líčka» nedajú sa jesť.

Na inej fotografii som zasa na lúke a trhám kvety spolu s peknou, elegantne oblečenou a učesanou paňou.

Barbara mi vysvetľuje:

„ Táto pekná pani sa volá Miriam a prišla ťa pozrieť aj so svojim manželom Remom. Tie kvety si trhal pre ňu a doniesol si z nich aj mne, pamätáš sa?“

„ Áno, matne sa pamätám ale nie až tak dobre.“

Na okraji fotografie je napísané: "júl 73". Prišli vtedy na oslavu mojich narodenín. Dovŕšil som vtedy 3 roky, teraz mám 4.

Že to bolo v lete je vidieť už z toho, že fotografia je jasná a plná svetla. Toľko svetla môže byť len v júli, aj na lúke plnej kvetov a trávy.

Na ďalšej fotografii sedím na lavičke pod orechom a fotograf, Miriam alebo Remo, s hračkárskym fotoaparátom ma fotografujú.

Musím povedať, že som šťastný. Čím som väčší, tým viac darčekov mi prinášajú ľudia, ktorí k nám prídu, aj keď ich často ani nepoznám, okrem samozrejme starej mamy Anny.

Len raz, pamätám sa, bolo to minulý rok, stará mama prišla k nám s jedným pánom, na jeho aute, béžovom Fiate 127. Nevedel som, kto je ten pán. Bol skôr štíhly, dobre oblečený. Chceli ma zobrať na okružnú jazdu. Nechcel som ísť, odmietol som nastúpiť do auta. Bolo tam veľmi teplo, ako v saune. Bál som sa, že má chcú odviezť preč. Začal som zvracať a plakať a neviem čo všetko ešte... chudera stará mama. Keďže ma držala na rukách, na prednom sedadle, musela znášať všetky dôsledky. Snažila sa ma utíšiť, ale kto vie čo si o mne pomyslela. Pán mi podaroval hračkársku pušku, asi aby si ma udobril.

Našťastie to bola iba hračka, lebo inak by som asi urobil masaker. Potom ma uložili na zadné sedadlo, tam aspoň bolo viac miesta. V tom teple sa všetko na mňa lepilo.

Spomínam si na zápach čiernej plastovej koženky sedadiel, rozpálených slnkom. Mal som krátke nohavice a potil som sa. Keď som sa zdvihol, zostal som vždy prilepený k čalúneniu. Akokeby ho namazali lepidlom, aby ma tam udržali.

Tento malý výlet mnou trochu otriasol. Možno preto, že stará mama väčšinou chodievala k nám sama. Vtedy však prišla s tým pánom na aute. Mal som akúsi zlú predtuchu, že prišli preto, aby si ma odviezli preč. Bol by to pre mňa hrozný šok.

Neskoro popoludní sme sa však vrátili domov, k Barbare. Vyskočil som z auta s puškou v ruke, a rozlúčil sa so strarou mamou a s tým pánom. Keď som ich videl, ako odchádzajú na béžovom Fiate 127, odrazu sa dostavil taký melancholický pocit. Bolo mi ľúto, že som sa v aute povracal a že som plakal. Však koniec koncov, prišli ma len pozrieť. Nakoniec som bol rád, aj keď ma kvárila pochybnosť, že ma chceli predsa len odtiaľto odviezť.

V krátkom čase som spoznal rôznych nových ľudí, boli vždy milí a dobrí, ku mne aj k Barbare. Asi ma majú radi, aj keď ich vlastne nepoznám.

Keď je človek malý, dospelí si myslia, že mnohé veci, ktoré sa zdajú bezvýznamné, mu uniknú. Dieťa je však ako špongia. Nasáva do seba všetko, niekedy aj nevedomky. Všetky zažité pocity a nadobudnuté poznatky sa zmiešajú do jedného. Obohatia vás, ale mozaiku nemáte skoro nikdy kompletnú.