Loe raamatut: «Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery», lehekülg 10

Ubiedenejšia a nižšia vrstva obyvateľstva nemá sa zle u nás. Sluhav domoch pospolitosti jedáva za jedným stolom s hospodárom svojim a ešte aj mladší údovia rodiny čo staršieho uctiť i poslúchnuť sú povinní. Zvyk tento sedávania služobných za jedným stolom a pri jednej myse jestli kde i u menšieho mešťanstva miesta nemá, to len novšie časy vytisli ho zo života. Pohorelec, vytopenec, bedártelesný lebo duševný, obkaličený(kalika) a k práci naozaj nevládnysmelo ukázať sa môže u zdravých a vládnych, ešte i tam, kde žobrať zakázano. Nalezne nielen almužnu, ale i pekné prijatie; bo pekné slovo, vraj, vždy viac ako dar a nadelenie. Majetnejšie ale rodiny a obce vždy i svojich bedárov opatria i druhým udelia. Z mojho okolia na pr. niet žobrákaa koldušapo svete, bo tu ľud majetnejší; títo prichodia a pochodia kremä z krajov núdznejších. A hla, žobráci a kolduši naši nespustili sa ani u nás toho, iste aj šíre diale a myslím najmä u Slovanov uvedeného zvyku, že nechodia ani nemo ani nezbedne „po pýtaní;“ pýtajú, berú; ale aj sami udeľujú, dávajú? Čo takého? Za dar zemský a hmotný dar slova a umenia. Slepcizvlášť i u nás obľúbili si husle; hrajú a spievajú najviac piesne nábožné, ale veru a zvlášť kde jich my nevždy počujeme i prostonárodnie piesne, romance; ospevujú bežné udalosti a príhody. Myslím, žeby hrdinské skutky, jako u Juhoslovanov, ospevúvali, keby k nim u nás pohnútky a predmetu bolo. Po okolí našom chodí Ondro Varga z Vlachova, dáva si čítať knihy, poslúcha nedelnie kázne v chrámoch. Okrem nábožných pesní prespevuje potom po uliciach i dvoroch z toho čo čítať si dal alebo v chráme počul ním samým utvorené verše a skladby, uspôsobené a namerené k tomu, by mravne účinkovaly na ľud. Na svojich husličkách hrá pri tom dosť príjemne. Zvláštny zjav kraja nášho je slepec Hrebenda z Hačavy. Podotknem len o ňom, že vzdelal sa dávajúc si čítať náboženské i národnie spisy, ktoré s veľkou pilnosťou po všetkých okolitých stoliciach a menovite po farách a školách shľadúval, skupúval, čarúval, predával, rozširoval po rodinách Iudu i vzdelancov. Svoju vlastniu knižnicu bol daroval gymnasiu Veľko—Revúckemu. Dobrodincom svojim to sám roznášal to i posielať neprestáva želanie na deň mena, jak sám jich do pera predrieka dobrovoľným pisárom svojim. – Iných mravne k týmto dvom prirovnať sa dajúcich i nedajúcich nešťastníkov počujeme vždy nábožne spievať i na husliach hrať u dier domov a – na verejných cestách a námestiach trhov a jarmakov, odkial, čo z jejich obvyklých javíšť, neodháňajú jich ani tam, kde ináč a inokedy zákaz – ale obyčajne márny zákaz žobrať. „Smilujte sa pre Kristove rany, neopúšťajte biedneho lazara!“ tak u dvier a na uliciach bieda a psotavolá.

Jejich brat, nedostatok, učí zasa požičať. Nekonečný a zastaralý bude zvyk požičiavania u ľudu nášho, počnúc od toho každodenného ohňa, soli a chleba, až do ostatnej veci a peniaza. Komu čoho nedostáva sa, beží len k susedovi, akoby všetkým právom a sused majúci neodopre akoby najväčšia povinnosť bola poratovať – požičať. Slovák tedy požičiava, požičí, dožičí, žičí či praje a dáva z toho, čo má, druhému. Tak oni to aj mieňa s pôžičkami a nehľadia tak na možnosť prinavrátenia požičaného, jako na potrebu prosiaceho pôžičku, – a na statočnosť. Statočnosť je u nich akoby najvyššia občanská cnosťa záleží hlavne i v tom, by človek ani pôžičkou ani nijak nepripravil druhého o jeho majeť, ale sám živil sa spravedlive. Na púhu statočnosť, bez všetkej druhej záruky a poručníctva, idú u nás celé súčty do obchodu. Požičajú nielen známym, nič nemajúcim, krem tej statočnosti; ale požičajú aj neznámym až v tomto často obdivujem jejich ľahkovernosť alebo radšej spolahlivosť na to slovo a prosbu statočnosti. Ale si aj statočne prinavracujú, čo takto vzali „na úver, na vieru.“ Nešťastie musí potkať dlžníka, žeby už nebol schopní vrátiť. Ľahkomyslných požičiavateľov (dlžníkov) vysmievajú aj u nás tým, že „berú na bradu,“ že majú už veľa na bradea kto nikda nevracia, to je už ten požiteľ. Od požičaného a tým užitého vďačne aj úžitok(úroky) dávajú a vďačne aj značné, len či požiť, užiť, na úžitok i sebe obrátili pôžičku. Prílišné tieto úžitky berúci veritelia označení sú protivou poživy a pôžičky, totiž úžerou; úžernícisú, zožierajúci druhých.

Ale hlavnia snaha Iudu Slovenského namerená je (nie k biednemu ani požiteľskému ani úžernickemu) k majetnému, samostatnémua čestnému postaveniu občanskému. Zde keď čo nedostáva sa mu „núdza ho do roboty zobúdza,“ čo rozumie zvlášť o hospodárskom pracovaní a nadobývaní; zde ďalej ohlasnými nástrojmi pracujúc a remeslujúc povie: „strašme tú biedu,“ a remeslo mu „zlaté dno.“ A jako mu je „zlodejstvo reťaz“ tak mu je zase „kupectvo peňaz.“ Rád domáha sa i v stave „učených, vyučených“ lepšieho občianskeho postavenia a cti. Koľkíže tu možní majitelia, výborní priemyselníci a umelci, bohatí kupci, vznešení cirkevní i občanskí hodnostári boli a sú synkovia ľudu nášho, pošli prvotne z tej jeho núdze a psoty, ktorá ho tam zobúdza, ktorú druhú tak umie strašiť! Len to je tá prebiedna a zakorenená zvyklosť, že Slovák ako domohol sa majetku, došiel cti a hodnosti, hneď zapomína sa na svoj pôvod a svoje slovenské „poctivé“ meno; stáva sa tým, čo sám ľud menuje odrodom! Veru nesieme i my diel toho Kollárovho (znělka 258):

 
Všecko máme, věřte moji drazí
     Spoluvlastenci a přátelé!
     To co mezi velké dospělé
V člověčenstvě národy nás sází;
 
 
Zem i moře pod nami se plazí;
     Zlato, stříbro, ruky umělé,
     Řeč i zpěvy máme veselé;
Svornost jen a osvěta nám schází!
 

Jánošík

(Stručné podatky o ňom, čo o skutočnom zbojníkovi i čo o hrdinovi poviestok ľudu.)

Predstavme si hory a kraje prameňov Rymavy, Slanej, Hrona, Hornáda, Popradu, Váhu, Oravy, Turca, Nitry, Kysuce a hranice susednej Moravy, Sliezka i Haliče poľskej až po Dunajec. Na týchto priestoroch objavil sa roku 1711 skutočný Jánošík i Juro Janošiak rečený. Čo o ňom podám, vzato je zo súdobného výsluchu a vyznania jeho, ktoré v archíve stolice Liptovskej nachodí sa pod názvom Fassio Janosikiana, anno 1713, die 16 mensis Martii – a v ňomž on nazvaný je: agilis Georgius Janošich Tyarchoviensis, latronum et praedonum antesignanus t. j. opatrný Juro Jánošík z Ťarchovej, zlodejov a zbojníkov náčelník. Výsluch tento a soznanie i súd uverejnil bol Kašpar Belopotocký v jednom zo svojich kalendárov pred r. 1840., ktorý ale pri rukách nemám. Čo vypisujem, to mám z rukopisov Janka Krála, odovzdaných mnou do sbierok Matice Slovenskej, shotovených niekdy v S. Mikuláši dľa výš spomenutého archívneho písemstva.

Jánošíkov predchodca bol zde Tomáš (Tomek, Tomko) Uhorčík, Uhrík i Hudec menovaný. Dľa soznania Jana Šípoš, mešťana Žilinského, v spolku Uhorčíkovom boli títo zbojníci; predne v potomnej čate Jánošíkovej neúčastní: Paľo Brnátik, Vrabec zo Staškova, Kovalolsky z Rakovej, Bagar, Turiak (druhý), Gáborčík a Vavrek z Poľskej; potomne aj v čate Jánošíkovej nalezavší sa: Kubo Chlastiak, Kováčik či Moravčík z Moravy, Ondraš z Kysuckej Dlhej vysoký a ryšavý (červený) paholok, Satora, Vavrek, Zradovský, Pavol Mlinarčík. Sám Uhorčík ale soznal: že Toporisko a Drozd, dva starší zbojníci, našli ho pri koňach a deväťraz musel jim prisahať (vernosť); on sám ďalej že nikoho nenaviedol na zboj, ale videl vôľu Jánošíkovu ísť po zboji, tedy vzal ho sebou na Moravu, kde dostali plátna na košele; okrem Jánošíka že boli ešte jeho tovaryšia: Hunčík či Huncaga (ináč i Turiak i (prvý)) zo Staškova, Adam Šušalka z Turzovky. Župica z Moravskej Ostravice, Kovalčík z Čeľadnej, Valičiak z Medziríča, Holúbek z Mentelovic z Moravy, Plavčík z Dunajova, Kundis Ondráš a ešte jeden z Dlhého Poľa, ktorého menovat neznal, len to o ňom, že ten diablom slúžil za rok.

Sám Janošík priznal sa k týmto kamarátom: Tomko Uherčík(Uhrík, Hudec) dostal pri deľbe plenu na Žiarach pušku pána Paľa Revayho, zkapal tam na horách Kremnických, kde ho vidiecki (stoliční) hajdúci zastrelili. Satoraz Poľskej zo Soli, zkapal v Tešíne. Pavol Gašparecináč Mlinarčíkz Radovesky, tiež v Tešíne utratený. Bartek, v Predmieri pri ovcach sluhoval, tiež v Tešíne utratili ho. Ondraš, z Dlhej z Kysúc, v Tešíne tiež zkapal. Títo piati nahovorili Jánošíka a on pristál k nim o Michale r. 1711. Turiakprvý i Huncag, Huncaga, Hunčík rečeny, bol orgazda v Staškove, potom i zbíjal; pri deľbe na Žiarach dostal z Revayovych vecí šabľu, pušku a strieborné niti; on prestrelil pátra (kňaza) z Demaníž, keď tento vodu pil na studnici. Kubo Chlastiak, dostal na Žiaroch z Revayovych vecí druhú pušku. Šustkoviači Šutkovia(nebodaj bratia) odobrali kňazovke zo Sv. Jana mentiečku pri zboji niže Sokola; spolu s Kurucmi (účastníkmi Rákocyho povstania) dodávali Jánošíkovi pušný či strelný prach. Orešiakz Poľskej, Moravčík, ozbíjal Vítku Sita Slezáka; zabili ho zbojnícki tovarišia jeho na Beskyde. Gavelči Havelzo Soli. Pivovarčíkz Jablonky. Plavčíkz Dunajova, spolu s Turiakom strelil na pátra z Demaníž pri studnici; vzal Skalkove zlaté veci i so škatulou.

Priznal sa k nasledujúcim, s nímiž v porozumení bol: u Koňúchana Dunajove popíjal si Jánošík často. Adam Síkoradával mu žincice na salaši. Šutkai Šustko(vidz výš Šutkovia), Juro Krásny, Kubo Krásny, Jano Majer, boli na majeri v Zákopčí jeho prechovavatelia (nebodaj v čas zimní), jimž za to platil. Kovalčíka Ondrejíkgazdovia na Kokave, u nichž zdržoval sa 3 týždne. Martin Mravecbol gazda Klenovský, ktorý znal, že Jánošík je zbojník, a jako takého ukrýval ho. – Sám nepriznal sa k tymto v podozrení s nim stojacím: Ivan Javoríka Valent Vozárnikzo Štúrnej. Orešiakz Poľskej. Juroa Šándor Krupa, Mišo Žiak, Juroa Matej Zuborz Oravy.

Z vyšetrovacích, od stolice Trenčanskej ku Liptovskej upravených otázok vysvitá: žeby Janošík bol daroval Ťarchovskému krčmárovi Rajčanovi strieborný pohár, za to čo zjavne dával zbojníkom nápoje, a ukrýval jich; žeby hlavne vajvod (vojt, richtár) z Ostatnice, Ján Litiský a iní neboli chceli prenasledovať Janošíka; žeby na Valhore bol mal v striebornej kupe uložené poklady; žeby v Ľubietovej Vítka Sita boli ozbíjali; že čiby boli ozbíjali kostoly v Uhrách, v Poľsku, v Sliezku a na Morave a menovite čiby boli nosili pri sebe posvätné oblátky, by zbroje jejich dobre strielali a čí pribíjali oblátky tieto na stromy a strielali do nich čo do cieľa a na zkúšku, či potečie z nich krev; konečne akoby bol znal „o dopisovaní Rafajovskom“ v záležitostiach v ten čas prenasledovaných Kurucov. – Jánošík nepriznával sa len k tomu, čo už vyš pri kamarátoch jeho zaznačil som.

Pravota Jánošíkova pred stol. súdom v L. Sv. Mikulaši vedená bola hlavne v reči latinskej, ale soznanie obvineného a žaloba na neho zaznačená slovensky. Škoda že ju nemám, jednak pre reč samú, jednak by sme dôkladnejšie vedeli, čo všetko vlastne na Jánošíka žalovano bolo a čo mu pokladali podrobne za vinu. No hlavnia žaloba a vina je, že bol verejným zbojníkom a náčelníkom zbojníckej čaty. S touto pravotou vystúpil proti nemu Vladislav Okolicsányi, podžupan stolice Liptovskej. Alexander Csemiczký jako fiškus a verejným plnomocenstvom opatrený fiškál (pravotár) predniesol v obžalobe Jánošíkovej zločiny a zbojstvá a žiadal zrovna hrdelný trest na ňom; však pred vykonaním trestu by ešte oddaný bol na torturu (mučenie), cieľom vyznania spoločníkov, ochráncov a ukryváčov svojich a toho, kde nasbíjané veci ukryté má. Balthasar Palugyai ale, jako zákonný obranca obžalovaného, v prítomnosti tohto, najprv zamietnul obžalobu znejúcu na vraždu, že totiž onoho pátra z Demaníž Jánošík nezabil a hotový bol na to i prisahať; potom predniesol obľahčujúce okolnosti tieto: Jánošík opustiac zlopovestných Kurucov, pokojne zdržoval sa doma v Ťarchovej v stolici Trenčanskej; zverbujúc sa k vojsku kráľovskému slúžil na zámku Bitčanskom a skrze rodičov z vojenstva vymenený prebýval zase doma pokojne; až tu Tomko Uherčík z väzenia z hradu Bitčanského vypustený prišiel k Jánošíkovi, jako k takému, ktorý v tom väzení strážil ho a dobre mu robil: dľa tejto známosti vyvábil ho z domu a do kamarátstva sprisahal; Jánošíka teda ku kamarátstvu a vyznatým zbojstvám viazala prísaha a po zabití Uherčíka len zo strachu pred pokutou za predošlé zbojstvo nevrátil sa k pokojnému životu domov, ač skutky svoje ľutoval i oľutúva; konečne dľa Kitoniča Quaest. 8. Cap. 6. – dľa nehož kremä na základe presviedčajúcich dôvodov a svedkov zvykli odpraviť povrazom a keď tu vinník dobrovoľne priznal sa, k čomu priznať sa mohol – hovorí tento verejný obranca, že obžalovaný obeseným naskrze byť nemôže a žiada, by súd omilostil ho a jako takého, ktorý svoj život napraviť chce, z okovov a väzenia na svobodu prepustil.

V prvý deň súdu (d. 16. marca 1713) rozhodnuto: pre krátkosť času odroóuje sa žaloba na zajtra. V druhý deň rozhodnuto: Poneváč stýka sa viac dôvodov, zajedno, že v dobrovoľnom vyznaní nevyznal svojich podporovateľov a ochráncov, neobjavil, komu dal väčšiu časť lúpeže a kde ju položil i ukryl, tiež že vo svojom soznaní najviac neurčito menej zreteľne odvetúval; za druhé aj preto že okrem otázok nič vyznať nechcel: z tej príčiny tenže obžalovaný, v smysle Kitoniča Qaest. 8, Cap. 6. a tam citovaného zákona, má byt oddaný na mučenie (torturu), najprv na ľahšie a keď by to neosožilo na ťažšie. Konečne rozhodnuto bolo: Obžalovaný Jánošík má byt obesený.

Výrok tento bol na nom aj vykonaný na šibeniciach blíž mesta L. Sv. Mikuláša.

Dosť poetičnej látky i pri skutočnom Jánošíkovi. Na tohoto i poťahuje ľud svoje rozprávky a poviestky, avšak líči v nich viac svoj poetičny ideál a čo poetičného napospol o svojich hôrnich voľných deťoch zná, preniesol na tohto jednoho. Dľa rozprávok ľudu Janko Botto sostavil kamarátstvo jejich takto: Jánošík. Surovec. Ilčík. Adamčík. Hrajnoha. Potúčik. Uhorčík. Garaj. Tarko. Mucha. Ďurica. Michalčík. – Dľa môjho sostavenia v Sborníku Mat. sv. II. soš. I. str. 89 miesto Michalčíka má stáť: Gajdošík, ktorého ľud vždy čo na gajdách hrajúceho predstavuje. Surovec ale bol vekom od Jánošíka pozdnejší, r. 1769 v Brezne kolesovaný, v tom čase ale, kde ešte dvojrúrových pušiek nebolo, výchyrný zvlášte tym, že sám shotovil si pušku o dvoch rúrach na jednom šichte (záhlavku) a o jednom kobútku u prostried rúr: kremeň v pisku kohútka zapraveny a zpusteny zapálil ale odrazu prach na pánviciach oboch rúr samopalnej (jak ľud hovorí) tejto pušky a zbojník odrazu dvoma výstrelmi desil pocestných. Nebodaj už pre toto vradil ľud Surovca do spoločníkov Jánošíkových, kam vlastne dľa rozprávok všetci zbojnícki vyznačenci patria, naskoľko len do počtu 12 mestia sa. Prostonárodnia maľba predstavuje jich v zelených košielkach, opasku, chološňach bielych lebo sivastých a v krpčekách s čiernymi nadväzký, pri tom vo vybíjaných širákoch alebo aj v jednorohatých polo vysokých klobúkoch na hlave, so samopaľnou puškou na pleci a valaškou v ruke. A to obyčajne šiestich spolu v hore smrečinovej, kdežto po jednej strane obrazu spatríme Jánošíka podopreného na valašku, pri ňomž Ilčík gajduje; z druhej strany stoja Adamčík, Podstavčík, Hrajnoha; uprostried na priestranstve ihrá a valaškou ponad hlavu zvíja Surovec. Na iných podobných obrazoch Hrajnoha preskakuje jedle, a plný sud vína vyvalený je pred všetkými na pažiti.

Rodisko Jánošíkovo kladú i poviestky ľudu do Tatier, ale nesrovnávajú sa v mene rodnej dediny jeho. Počul som udávať i Ťarchovú i Zázrivú i Ľubochňu i Sklabinu i viac už od mladi pozapomenutých odľahlých horských dedín. Jánošíka vraj dal otec učiť na kňaza, ale tu raz doma zemský pán žiadal poplatok a otec nemal jako zaplatiť. Syn prosil sa u pána, ale tento chcel ho dať ztiahnuť. Rozželeny Jánošík zvrtnul sa raz a hrozivá čeliadka pánova ležala v prachu. Podčím otec išiel na to predávať junce do mesta, preobliekol sa Jánošík a predstál otca na ceste i peniaze mu odňal. Vrátil mu jich síc doma, ale pustil sa na to po zboji, že ho už teraz ani čert nepozná, keď ho vlastní otec nepoznal. K sebe prijíma kremä vyzkúsených kamarátov, čo len bohatých sberajú, chudobným merajú. Účel jeho je „krivdy po svete naprávat, biednych a nešťastných zastávať.“ Kde sa vzal, tam sa vzal, ale vždy tam bol, kde nešťastní žalovali sa, a sedliakovi pri Važci, plačúcemu nad hromom zabitými volmi riekol vraj: že čo pán, stolica a hrom pokazí, to valaška Jankova ponapráva na pár razí. Pod Tatrami nebude dediny, kdeby neznali rozprávať, čo dobrého urobil Jánošík chudobe i tu i tam. V tom tiež srovnávajú sa všetky poviestky o ňom, že on nikda nikoho nezabil; spomínajú onohu kňaza u studienky zabitého, ale vyhradne s tým, že stalo sa bez vedomia a privolenia Jánošíkovho a že za to on sám vinným trest uložil a rozžialil sa bol, že to stalo sa. Pánom do kaštielov a zámkov dáva Jánošík opovedúvat sa, prichodí jak nečakajú, často v obleku panskom, a zaberie čo chce. Pocestných predstane s hromovitým: „Daj Bohu dušu a mne peniaze!“ ale keď na odpor nepostavia sa, neublíži vraj ani muške. Kremnické dukáty, strieborné a zlaté fúry čiže vozbu v Kremnici razených a odtialto do kráľovských komôr odvážaných peňazí, často do potyku s Jánošíkom uvádza poviestka ľudu. Dľa nej raz Jánošík sám sprevádza naložené vozy, aby z kráľovho imania nič nepodelo sa preč, keď vidí, že strážcovia slabí a bojazliví boli; druhýraz odberá jím doliare, dukáty a káže sýpať do jám a pod zápole, by jich neužili ani tí ani tí t. j. ani páni ani zbojníci ani nik. A z tohto ohľadu niet dediny od Rymavy až po Moravu a od Ipľa po Dunajec, kde by si nepovrávali, kde a pod ktorou zápoľou zavalený je Jánošíkov poklad, kde v horách jeho komory, k nimž nedostane sa žiaden duch – leda snad akbv prišiel taký, čoby vyrovnal sa samému Jankovi.

Do zvláštneho styku privodia poviestky Jánošíka so žiakmi, študentmi. Jedni naľakali sa jeho hromovitého: stoj! Opojil jich pri večeri, dal ale spiacich prikvačkať k zemi. Smelších ale tým radšej pojal k vatre, kde piekol sa celý vôl na ražnisku. Zde dal napred sebe a svojim chlapcom kázeň držať. A keď raz žiak kázal jim to slovo Božie o spravedlivosti, o Božom súde a horúcom pekle a jeho spolužiaci tŕpli, čo z toho bude: poplakali sa Jánošíkove deti na tej peknej kázni, sám vojvod zadumal sa pri kapitole o smrti. Na „Ameň“ ale riekol sám, že takej kázni jim treba, aby každý tým lepšie dbal na to, na čo zavzal sa: nikomu bez príčiny neublížiť a krivdy po svete naprávať. Chlapci Jánošíkovi na to nametali plný klobúk doliarov a dukálov smelému svojmu kňazovi a Jánošík – ako to aj inokedy robieval – nameral žiakom od buka do buka pekného súkna, aby mu kompani vždy slušne ošatení na oči chodili. Raz zase vzal jich na zkusy, či dajú sa na to, nač nenariastli. Nuž rečie žiakom: „Moji chlapci dávno neboli pri svätej spovedi, kto nás ospovedáte?“ Kompani, ktorí vedeli, že nesvobodno po kostole hvízdať, mlčali. Ale jeden chcel dať sa aj na to. Tu Jánošík zle nedobre na toho jednoho, že či nevie, že spovedáma sa len kňazovi – a Bohu. Jánošík hrozil, že takému kompanovi zamkne ústa valaškou. Ale v tom ztíšil sa a poviedal: „Pán Boh vidí a počúva našu spoveď každý deň. Ale aby ste vedeli aj druhým poviedať, že my hôrni chlapci nežijeme len tak bez Boha, teda vám vravím, že načo ste nenariastli, to od vás nečakáme; ja ale a moji chlapci strojíme sa tak, aby naša spoveď aj na súdnom dni pred Kristom obstála.“

Básnik náš Janko Kráľ navštívil asi r. 1844 do 1847 naschvál Klenovec a Kokavu, aby tu pri Rymave doznával sa o Jánošíkovi. Zde na Kokave sedliak Matej Zdutov rozprával mu: Jánošík sluhoval na Klenovci u Štefánika. Gazda nevedel koho to má u seba a považoval ho len za takého papľucha. Iba keď videl, ako Jánošík bučky preskakoval, stromy lámal: vtedy zadivil sa a tušil už, čo to za (dobrého) chlapca chová. – Na prostried Kokavy, kde teraz kaštiel grófa Forgáča, bol hostinec, v ňomž za časov Jánošíkových vždy hudba hrala. Chlapci Jánošíkovi a Kokavci ihrávali tu a popíjali si. Na tieto zlaté časy rozpomínali sa Kokavci. – Raz chytali vojaci Jánošíka. On poslal Jašíčka (ináč tento zástoj má sebe vydelený pri zbojoch Ilčík) na jedlu a opýtal sa: Kolko že jich ide? Poviedal Jašíček: Šesť sto a generál pred ními. „Nebojte sa nič, kamaráti moji; tí všetci sú len pre mňa!“ riekol Janoško, šiel a zabil generáľa v obrane a zápase; ostatní vojaci rozpŕchli sa. – Matej Zdutov mal u seba aj odpis veršov, z níchž vynímame:

Jánošík, Liptovský lúpežník.

 
Zastavte sa bratia a sestry trošíčku,
Spievati vám budem pamätnú piesničku.
O jednom mládenci, švárnom šuhajíku,
Vojaku udatnom v Liptovskom vidieku;
Bol vzrostu pekného, Jánošík rečený,
Z rodu jen sprostého, chlapík utešený.
Súc vojakom verne cisári slúževal
A medzi husármi kapitánom býval.
Z tej vojanskej služby k otcovi sa vrátil,
Hrdinskej mysli svej ani tu nestratil;
Počal, jak najlepšie mohol, hospodáriť,
Nemohlo sa mu to pre veľkú daň dariť
Odišiel a spojil sa potom s kamaráty,
Ktorí rovne dane platili neradi.
V hlbokých dolinách a v hájoch zelených
Kochali sa často v hrách roztomilených.
Stále zbíjajúci mnohé dlhé roky
Šťastné v tom remesle činívali kroky.
Vylúpili panské najbohatšie domy,
Do nichž bili gule jako jasné hromy.
Hostince, kurie, zemanské osady
Velice sužoval Jánošík chlap mladý.
Chudobným dávali a bohatým brali,
Na rovné si kôpky v horách rozdieľali:
Lež najdrahšie kusy Jánošík schovával
Medzi vrchy v Tatrách, kde sa rád zdržiaval;
Tam najdrahšie skladal súkna, plátna, šaty,
Na hromadu sypal doliare, dukáty.
Núdznym dobre činil, zvlášte pilným žiakom,
Dával jim na šaty súkna, neborákom.
Poručil jim merať od buka do buka,
Štedrá bola vždycky k žiakom jeho ruka.
Bo i sám po školách dakedy chodieval,
Otrhaný kabát, prázdnu kapsu mával.
Velikým kompanom porúčal kázati,
Každý zbojník musel offeru jim dati.
Byv muž opatrný, spolok múdre rídil;
Čo mu prekážalo, všecko z cesty zklídil;
Dával dobrú radu v štestí i v neštestí,
Od svých tovaryšov odvrátil neresti.
Za hajtmana si ho v tom spolku zvolili,
Čo on rozkazoval, ochotne plnili;
Kde si koľvek ľahnul v lese pod bučinku,
Stráž nad nim držali, by požil spočinku.
 

Toľko mal odpísano Zdutov, ale verše šli bezpochyby aj ďalej až k chyteniu a smrti Jánošíkovej, bo miesto nálezu týchto veršov, Rymavská táto Kokava, má byť aj tým miestom, kde skutočného Jánošíka chytili, na blízkom Hrachove v starom opevnenom kaštieli Fraňa Jakoffyho za čas veznili a odtialto do Liptova odviedli. Mať slovenská vydáva svoju Anču zaňho jako za Janíka najväčšieho zbojníka, ktorý v noci ide v noci príde, nič dobrého nedonesie, len košielku vypotenú a šabličku zkrvavenú. Ale miesto na sobáš zazvonia zvony na chytenie a uveznenie ženícha.

O chytaní Jánošíka poviestky ľudu hovoria, že v horách a na svobode nijak dochytiť ho nemohli. Ale stalo sa to v zimný čas v izbe. I zde ale márny s nim zápas viedli hajdúci, až baba zavolá jim z peci: „Nasypte mu hrachu pod nohy!“ Keď to učinili, Jánošíkovi podklzly sa nohy a tí i poviazali ho i činčiere na nohy mu dali. Lež keď upokojil sa Jánošík, potrhal väzbu, zpadli z neho činčiere (okovy) a ními zráňal i zráňal zase hajdúkov. Tu baba ozvala sa z peci: „Pretnite mu opasok!“ Keď mu opasok preťali, opadla mu sila a od tých čias bol v moci hajdúkov i jich pánov, až odsúdili ho na smrť. Odsúdeného, vraj, zavesili na šibeň o rebro na hák. Tu visel a žil až do tretieho dňa. Na tretí deň došla milosť od krála; ale keď prišli páni, aby ho dolu zosňať dali, Jánošík jim poviedol; „Keď ste ma upiekli, teraz ma už aj zjecte!“ Obzrel sa okolo po vidieku, po horách, po Tatrách a dušu vypustil. Liptovská stolica musela vraj, za mnoho rokov štyry merice dukátov platiť ročne do kráľovskej komory za Jánošíka, bo on bol sľúbil, že štyri regimenty vojska postaví kráľovi, ak mu život darujú a dovolia zdvihnúť poklady, čo mal po horách, po tých svojich komorách. Jánošíkovu sibeničku opisovať dáva pieseň ľudu jemu samému:

 
Kebych ja bol o tom vedel,
že ja na nej visieť budem;
bol bych ju dal pomaľovať,
striebrom, zlatom povykladať:
po spodku len doliarami
a po vrchu dukátami,
na prostriedok mramor skalu,
kde položím moju hlavu.