Loe raamatut: «Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery», lehekülg 12
Olejkáriz Državia či okolia Zniova v Turci púšťali sa kedysi široko daleko po svete s liečivými masťmi, olejkami a miešaninami. Mali svoje lekársko umenie, vyučiť sa od Jezuitov v dakeďajšom Zniovskom kláštore. (Vidz Malý Nár. Kalendár Mat. Slov. na r. 1869 str. 44.) Ja bych domnieval sa, že sú toto pozostatky dávnejšieho prostonárodnieho lekárstva a lekárnictva, ktoré som už pripomenul, možno onnými Jezuitmi znovu oživeného a dakedy i vzáctneho, podčím nebolo ustálených a vyučených lekárnikov a lekárov. Roznášať i olejky a lieky po svete vyplýva jednak zo zvyku u Slovákov, jak vidíme, rozšíreného a ztelesneného, dľa nehož čo má, to sám svetu beží ponúkať a odpredávať.
Pltníci. Plavcov na vode máme jediných pltníkov po Hrone a po Váhu splavujúcich stavebné drevá, utlčenú kôru borovíc a sosien čiže lúžno, železo, soľ, oštepky, bryndzu a druhé plodiny i výrobky svojho kraja dolu ku Komárnu, Otrihomu, až do Pešti. Jak otvára sa jaro, tak uberajú sa na pltnicupltníci, „v dlhých radoch ako husy za jednodruhým,“ so sekerou na pleci, v halenách a v širákoch, z nichž čierna lebo červená stužka povieva. Pri žriedlach Váhu sbijú 10 do 12 svrčín či smrečín spolu na hrubších i tenších koncoch a na prostriedku takej plte pripravia si kolibu, udrvia zo zeme ohnisko. Pri skladoch naložia okolo koliby náklad a na väčšej vode sviažu dve takéto plte, širšími jejich koncami vo sväzok. Na každom sväzku z predu jeden kermeňuje, druhý od zadu vesluješirokými lopatami čiže veslami. Nad nákladom i pltníkmi ustanovený je faktor, majúci pod dozorom svojim päť i sviac sväzkov a desiatich lebo i viac pltníkov. Tu na prúdoch Váhu strmo letia, tam na pláňach či tíšinách vody ticho veslujú od svitu do mraku. Na mraku pristanú k brehu a pribijú húžvami sväzky svoje k stĺpom na brehu do zeme vrazeným. Kašatam na ohnisku ešte po čas plavby dovarila sa a vychladla, teraz chutí tým smačnejšie čím viac bolo práce a nehody alebo i nebezpečenstva, najmä v Turčiansko—Trenčanskej Považskej diere a tam pri skale Margite pred vysokým Starým Hradom a Strečnom. Keď cez pláne i krútňavy šťastne preplavia sa a na určenom mieste oddajú tovar a drvá, uvidíš jich zase hore od Komárna uberať sa za jednodruhým v dlhých radoch. No, pri dobrom zárobku a počas dobrej pltnici ponáhľajú sa domov i na vozoch, ba teraz už i na rušňoch.
Osadníci. Početnejších vystehovalcov do Ameriky a do ďaleka nemáme. Ale mne je práve to charakteristika Slovákov, že osadzujú sa radi len na blízku a medzi svojimi súkmeňovci a ešte i medzi Maďarmi. Sťahujú sa i do hôr i na roviny. Početné naše Lehoty sú takéto osady Slovákov medzi Slovákmi k zaľudnateniu odľahlejších kútov a hôr. Sem i prijali osadníkov z Poľských hraníc, ktorí u nás alebo už cele poslovenčili sa alebo slovcnčia sa na pr. Pogorelá v Gemeri, Pouhora a handle pri Brezne. Lúžno a Osada pri Bielom potoku v Liptove. Vieme, že za dávna prisťahovali sa do našich krajov i Nemci, dosial poslovenčení i naskrze neposlovenčení. Kvetúce ale osady založili Slováci na dolňozemských rovinách za Tisou, medzi Tisou a Dunajom a Srieme, Jeleňovo (Szarvas), Čaba, Chmelovo (Komlós) Padiná atď. svedectvom sú spolu ešte aj toho, jak tu zachovali Slováci reč, zvyky i vieru pôvodného bytoviska svojho.
Veru so Slovákom stretneš sa široko ďaleko po svete, ač nenie národom túlavý, kočovným, ale domácnosti milovný. Bo alebo tam v svete založí hneď rodinu a domácnosť, alebo ak nie, jednak z Amuru, jednak zpoza oceánu dospeje domov, do rodného kraja a k svojej rodine.
Povery
Uberajúc sa do cesty, pravou nohou prekroč prah domu: aby dobre vodilo sa ti. – Nevyndi ale zo dvora nikda, podčím na väži zvonia, iba keď už vyzvonili a najmä na poludnia: bo niet nešťastnejšej cesty, ako tej, pri ktorej ťa ešte na dedine lebo na meste zazvonili. – Na cestu idúci vozár pred zapriahnutým statkom urobí na zemi bičom znak, to miesto popľuje a potom si vzdýchne k Bohu: aby ani na zemi, ani na vode nešťastie neprihodilo sa mu. – Vozári vpletajú do svojich bičov hadí jazyk: by jim kone boli silné v ceste. – Kto idúc do sveta veľa obzerá sa nazpät na dom: neprivykne v cudzine. – Vyberajúc sa do trhu napred pravú, potom ľavú nohu ohrej si doma na ohnisku: predáš dobre a draho. – Na ceste do trhu odlúpä alebo nájdenú zdvihnú si na prvom môstku triesočku: aby bola kúpa šťastná a predaj dobrý. – Voloviar lebo ovčiar oblečie kožuch na opak: aby dobre predal statok. – Keď raz vyndeš z domu do sveta, nevráť sa viac z cesty, hoc by si čo bol zapomnel; pošli pre tú vec tých, čo ťa vyprevádzajú: bo ako raz nohu nazpät obrátiš, už ti je to nešťastlivo. – Kto nájdenú štvorku ďatelinovú pri sebe nosí: býva v svete šťastlivý. – Kto železo na ceste najde: bude mať tvrdé šťastie. – Ak stretneš mnícha: pamätuj, že nebárs vodiť sa ti bude. – Keď nevieš v ktorú stranu mal by si pustiť sa do sveta, naber prachu zo všetkých štyroch kútov izby a polož na štyry rohy stolu: z ktorého rohu červiačik vylezie, v tú stranu pusť sa do sveta. – Dosť i na povedania háklivý poverečný zvyk, ale je v piesni, nuž nach sa kliesni: Chlapci idúci do sveta povedia i urobia: Chlapci! oceďme sa (vycikajme sa), na lepšie šťastie! – Ak v ceste zazreš hada, čo zlatý hrebeň lebo kríž na hlave má, odstreľ mu ho abo odním, jako môžeš, a nos pri sebe: kamkoľvek v svete obrátiš sa a načo zavezmeš sa, budeš aký najšťastnejší môžeš len byť. Ale had pri odnímaní hrebeňa bude plieskať chvostom o zem, že z toho taký vetor povstane, čo stromy z koreňov vyvaľuje: preto varuj sa, bys hneď tam o život neprišiel. – Niekam idúcemu, ák ti voľačo druhý naručí, čo mu máš vykonať alebo i vzhľadom na svoje pokonávanie: zaviaž uzlík na ručníku, abys nezabudnul. – Pltníci na vode nikda nehvízdajú: aby jim odporný vetor nevial.
IX. Choroba a Smrť. Choroba a Kar
Z reči ľudu značím napred mená jemu známych chorôb: zimnica, hodonka, triaška, febris intermittens; horúčka, hlavnička, hnilá zimnica, acuta, typhosa, putrida febris; zrádnik, zlá nemoc, zlá nevoľa, na srdci, epilepsia; zapálenie hrdla, pľúc, hrudí (prsnej blany), čriev, modzgov, inflammatio faucium, pulmonumetc; kolika, colica; zánet i brand, sphacelus; suchoty, suchotiny, phthisis, haectica; detské suchoty alebo premieň, atrophia; červienka, dysenteria; hnačka, behavka, diarrhoea; kašeľ, tussis; kašeľ divý, somársky, tussis suffocativa; drobnice, sypanice, osýpky, kiahne, variolae; hlísty, verminatio; opuchlina, aposthema; chrasty, krasty, impetigo; rany a otok, vu1nera; žltačka, chlorosis; blednačka, ochriasis; hryzenie, žranie, corrosiones; vodnateľka, hydrops, hydropilis; voda v hlave, hydrocephalus; slabosť, marasmus; porážka, pošinutie, apoplexia; opucheľ, tumor; vržliny, krtice, hrče, hostec, scrophu1a; zoboľ, struma; na driek mať, menstruum; krvotok, profluvium; lámanina, hostec, arthritis, chiragra, podagra; záškrt, angina, diphtheritis; rak, gangrena; zádych, záduch, asthma; pomora, mor, cholera, pestis; krče, spasma; klanie, pleuritis; kameň (v mechúri), dysuria; vredy, ulcera; príšte, pluzgiere, mechúre, pleskúre, pečetne, pečiarky, pečierky, vesiculae; otok, fistula; kyla, kylavosť, prietrž, hernia; niežik, nátcha, gravedo, catarrhus; belmo, cataracta; vlčia tma, caecitas, Tagblindheit; bes, besnota, rabies; keď koho zrazu ztrasie, povedia, že ho smrť preskočila; keď bolenie hlavy na zime lebo na slnci dostane, to zima opálila, to slnečnica opálila ho; divé mäsorastie v ranách, čím rozumejú nahnité a nabehnuté svaly a čuvy v ranách; mocne tvrdia, že „ z očú príde“ t. j. že pozor cudzinca lebo neprajného človeka nastoľko poškodí, že závrat a bolenie hlavy povstane z toho; spomínajú umrlčiu zimnicu, keď dakto zrazu ochorie, vytrasie ho a skoro na to zomrie.
Chorý človek u nás ako tôňa vyzerať bude, ako tmoľa tmoliť sa bude a premávať z miesta na miesto, ale neuľahne; premáha vraj on chorobu, nie žeby jej v sebe rozmáhal a premôcť sa dal. Takto chorobu na nohách a po robote roznosiť, v lete na slniečku a v zime pri ohnisku ohrievať sa, i zajiesť si, ale zvlášte napiť sa z toho pramienka sladkej vody lebo mädokýše, z ktorého zažiada sa, no napiť sa trocha i vínka a trebárs trocha tej brndžulice, ostatok poručiť na Boha, – to u nášho ľudu najobvyklejší a pri čerstvom povetrí i zdravých vodách často aj výdatný spôsob liečenia sa. Inšie už, keď choroba takto nedá zahnať sa, vtedy vedomci a vedomkine dedinské pomáhajú čarovnými i nečarovnými liekmi. Najhoršie keď choroba ani takto neprestáva, alebo keď voľakto na hran (z razu, nenadále) a povážlivé ochorel. Tu si baby, susedy a rodina kľučky z rúk do rúk podávajú a sbehnú sa okolo chorého, každý inšie radí a za hodinu zkúsa na úbohom aj desatoraké lieky. A len čo asi mohol by chorý takto si zajiesť zapiť; o tom každá baba vyhutuje a často nanosia mu toho až pres príliš. Bedákajú, keď jiest a piť nemôže, ač storáz jich to už zklamalo: nejedúci ozdravel, jedúci i jediac skonal. Často jim takéto zlozvyky k zlému slúža a najmä tam, kde iba vtedy už rozumného vzdelaného lekára volajú, keď chorému už „dohára.“
Ale naproti tomuto kde ľud náš rozumnejší, tam už teraz rád utieka sa k vyzkúseným lekárom a zvyk svoj dotýčne navštevovania chorých, najmä v dni nedelné, veľmo pekným spôsobom zachováva. Za hriech by si pokladal nenavštíviť svojich chorých, nemocných a nevládnych, neučiniť jim k polahčeniu, nepotešiť jich pekným slovom, vierou v Boha a nádejou večnosti.
V ťažkých a trvanlivých nemociach dávajú konať modlitby za seba, zavierať sa do verejných prosieb a modlitieb v chráme. U nás v Drienčanoch je pri tom zvyk, že nemocný dáva odprosovať všetkých v sbore a v cirkvi, aby mu odpustili, čokoľvek by bol proti niekomu previnil a celý sbor povstaním z miest dáva na javo toto odpustenie a smierenie sa s ťažko navštíveným blížnim; potom modlia sa za neho. K posledním svátostiam v takýto čas niekde sú až príliš ochotní, niekde zdržanliví a jako hovoria, nepriam kňaza žiadajúci. Bo veria, že keď nemocný kňaza zavolá a ozpovedá sa, to nastane uňho rozhodná premena na život lebo na smrť. Tamtí tejto premeny boja sa, títo si ju na lepšie vykladajú.
Ostatne jak dúfanlive a do vôli Božej oddane hovorí ľud o smrti, tomu neraz podivujem sa. Mnohý cíťac blízku hodinu smrti svojej shromaždí svojich vôkol seba, odprosí jich pekne, podá si s každým ruku, rozlúči sa s nim tak srdečne a dotklivo, jak as lúčil by sa so svojimi hrdina idúci do boja a naskrze neľakajúci sa ostrosti meča a smrti; porobí všetky poriadky v dome a rodine, ešte i o pohrabe svojom a jak ho majú vystrojiť na ten druhý svet. Naozaj ako čoby táto premena a rozlúčka platila o ceste, po nejž zasa sísť sa má s milými. Svedkom takéhoto dojímavého „odberania sa od svojich“ bol som neraz.
Konečne to každému, pobožnému i bezbožnému, vďačne i nevďačne umierajúcemu, keď „dohára, nuž aj dohorí.“ „Jako kto žil, tak aj umiera,“ hovorí náš ľud. Ale už či tak či onak niekto skoná a „dušu pustí,“ tu pristojaci otvárajú oblok na izbe, ba často držia ho vopred otvorený, „aby duša mala kadial von vyletieť.“ K zomrelému pristúpi baba dedinská. Baba ulapila ho dakedy na vode: baba nájde ho teraz na slame na zemi; bo skonávajúcich kladú často na zem, keď títo vraj i sami ťahajú sa a pýtajú na zem. Ona tedy zdvihne ho i teraz, jak bola zdvihla človeka do prvej kúpeľky; ona zatlačí mu oči, podviaže bradu, poumýva si ho a oblečie a „vystrie na dasku“ t. j. na pripravené k tomu zo stolcov a dasák lešenie, – i zastrie ho bielou plachtou. Slamu, na ktorej mrtvý dokonal, vynesie von a spáli na zahučaní pod stromami. Oblek, v ňomž umrel, berie čo mzdu smrti pre seba. Bo obliekla staršieho jednoducho do čistého bieleho obleku: mladších ale a deti i mladšie osoby vystrojí až nádherne, do najkrajšieho a najpestrejšieho obleku, jak jejich mladosť za živa krášlila sa; pannu práve odeje jak by k sobášu, na tú cestu do druhého sveta. Mladým vraj i tam pekne ukázať sa treba.
Len čo mrtvý oblečený, na daske vystretý a zastretý, už mu dávajú umieračkom zacenkať a na všetkych vyzváňať. Ženy a deti zástupom hrnú sa do domu „mŕtveho pohľadeť a vidieť i počúvať, ako budú nad nim vykladať, ako ho budú nariekať, ako ho budú pokoruvať.“ Domáci, hla, oblekli sa už čo do najchatrnejšieho odevu na znak smútku a pokory či radšej „pokoruvania.“ Mužskí členovia rodiny sedia lebo stoja po strane a slzia. Ženské domáce i došlé príbuzné nad mŕtvym zalamujú rukama, jako najkrajšie a najhlasnejšie znajú, tak vykladajú t. j. pripomínajú dobrotu zosnulého, jeho práce, skutky, cesty, príbehy; čo naposled robil, hovoril, jak trpel, jak odoberal sa od svojich i jak dokonal. To je nariekanie a pokoruvanie mrtvého. Niekedy naschvál povolajú si sbehlú v tom ženičku, ktoráby umelá „pekne vykladať“ nad mŕtvym t. j. pripomínať jeho dobré stránky i vlastnosti a vzbudzovať súcit i žiaľ. Kde toto naozaj „pekne“ deje sa, neminie sa svojho účinku. Nezdarné a zbytočné takéto vykladanie prenasleduje ale i sám ľud svojim vtipom, pohovorkami a pesničkami o tom na pr.
Juro, Juro, kmotor prišol,
aby si mu orať išol;
a ty si už dooral,
keď ťa Pán Boli povolal – atď.
Vyzváňať dávajú dva triráz za dňa, a pri každom vyzváňaní národu plno v dome a nariekania i vykladania dosť. Keď truhla hotová, vložia mrtvého do nej pri vyzváňaní zvonov a pri nariekaní rozžialených rodinných. Do truhly nesmie prísť ani slamka, nič zo zelín; pod hlavu i do vankúša dávajú len ostružliny z dasák a niekde peria. Čo ale mimo obleku, do nehož mrtvý zaodený je, ešte položiť majú, o tom najmä dospelejšie ženské ešte pri svojej pamäti poriadok si porobily; ba prihotúvajú si vopred jakou plachtou jich zastreť majú a ktoré kusy šatstva s ními pochovať. Mladým a pannám dávajú sami rodičia tie kusy odevu a okrás do truhly, ktoré za živa najradšej nosily. K mužom kladú i nástroje remesla lebo zamestknania jejich; k nábožným kresťanom nábožné knihy. Dakedy mali klásť do truhiel i chlieb a nádoby s vínom, ba aj obilie a všelijaké zrno; ač nenieli po dnes vidiekov, kde to ešte vždy robia.
Nočním časom horí od svitu do mraku svetlo v izbe, kde mrtvý leží a shromaždení susedia i priatelia spievajú nábožné piesne, odriekajú modlitby a časom besedujú, ba i prostonárodnie poviestky si rozprávajú a miernym jedením i pitím občerstvujú sa.
K nastávajúcemu pohrabu povolávať chodia zváči tak ako by aj na svadbu a najmä vzdialenejších a z druhých dedín priateľov i rodinu.
Chranba, chránenie, zachráneninči pohrab, pochovávaniemŕtvych deje sa na tretí deň; ač ľud ešte vždy rád by to mal hneď jak truhla a jama hotová; bo vraj to mrtvé telo už nič inšie nežiada, len do zeme, len na pokoj. V určenú hodinu pohrabu dajú ešte na všetkych zvonoch prezváňať a naposled na jednom zazvoniť „na process, na processiu.“ Pod zvonením kňaz i speváci i ľudia uberajú sa do domu a na dvor zármutku. Na dvore čiernou šatkou alebo i bielym obrúskom zastretý stôl a stoličky pre cirkevních pochovavateľov, do kola pripravené lavice pre mužských; ženské najviac stoja. V dome ešte naposled rozžehnávajú sa s tvárou umrelého rodinní a len teraz položia i klincami zadrvia vrchnák na truhlu. Zadrvenú truhlu vezmú do rúk mužovia a triraz sklonia sa s ňou i udrú ňou na podjimu prahu izbového, až ju vynesú na dvor a složia na máry. K nímž zasadnú si ženské z rodiny a zde nad truhlou ešte naposled jak najkrajšie vedia tak „vykladajú“ a nariekajú, podčím cirkevné obrady trvajú. Pokorujúci mužskí stávajú neďaleko truhly v odeve čím najchatrnejšom. Za nešťastného pokladajú, koho takto nad truhlou a potom nad hrobom nemá kto oplakať; musel to byť iste jaký najopustenejší človek na svete.
V sprievode pohrabnom idú napred mužovia, za nimi nesú truhlu na márach, za truhlou bezprostredne kráčajú rodinní zosnulého a plačú, ženské zavierajú sprievod. Truhlu nesú vždy tak, jak mrtvý v nej nohama napred obrátený je; hlavou jeho napred i krok s ním urobiť, za hriech a nešťastie pokladajú. Sprievod ide vážne pri nábožnom speve a vyzváňaní na všetkých zvonoch. Zvony umlknú len podčím kňaz nad jamou a truhlou v cmiteri pomodlí sa a mŕtvolu prežehná, ktorú zase pri zvonení a speve spustia do jamy a zachráňa či zahrabú, až by nasypali nad tým hrob nový.
Predošle žiadali a žiadať by chceli ešte neraz, by mrtvý a zvlášte mladý, nesený bol ku jame pri otvorenej truhle, žeby len tam naposled rozžehnávali sa s bezdušným telom. Zvyk, hádzanie hrudy zeme za mrtvým do jamy u ľudu nášho nebadám; ale ovšem to, že pred zadrvením truhly, či ešte doma či niekedy už len na cmiteri, každý bližší rodinný predstúpi pred zosnulého a odberá sa od tvári jeho, a zde rodič dieťa, dieťa rodiča, manžel manželku a manželka manžela, najbližší v rodine najbližšieho mŕtveho povinní svätyni krížom a vo meno Otca i Syna i Ducha Svätého, prežehnať. Poverujú, žeby ukazoval sa po smrti mrtvý tým svojim, ktoríby takto posledním pohľadom s tvárou jeho nerozžehnalí sa.
Kde cmiteri vzdialenejšie sú, tam vozia truhly – a to na voloch. Videl som to v Padarovcach u Maďarov a na Babinci u Slovákov. Na vôz ku truhle posadali ešte i ženské, majúce cestou „vykladať“ nad mrtvým. Do záprahu dal každý príbuzný svojich pár volov a viedol si jich ticho za rohy lebo za jarmo. Záprahy takéto záležajú potom z peť, šesť do desať, ba i viac párov statku. —
Nielen so spevom, modlitbami a žalmom dávajú pochovávať svojich tam s omšami, tu s rečmi a veršami. Zvlášť u Evanjelikov kazateľ buď hneď na dvore, buď na cmiteri, buď za tým v chráme z kazateľnice aby držal reč ozdobnú „k poslednej počestnosti zosnulého,“ jehož potom krátky životopis prečíta a povie poďakovanie živým v mene zosnulého za všetku lásku, ktorú mu za života preukazovali; – povie poďakovanie v mene živých pozostalých všetkým, ktorí pohrabnú počestnosť svojou prítomnosťou poctili, s tým želaním, aby priatelia zosnulého mohli odslúžiť sa týmto prítomným pri inej radostnejšej príležitosti. Niekde kazateľ drží tiež odbierku, v ktorej rodinu a priateľov zosnulého dľa mien pripomína a každému zvlášť ďakuje i slovo na rozlučné vraví. Inde ale kantorom a učiteľom dávajú skladať verše na takúto odbierku a rozlúčku. A neraz poprosia: „Pán rechtor, pekné že verše!“ Pri týchto najradšej si poslzia a v duši odberajú sa od priateľov takto ešte naposled, akoby jejich vlastním slovom, sprítomnených. A to nielen vážnych a dospelých členov rodiny, ale často aj najmenšie dietky pochovávame s mnohými obradmi a ozdobnými rečiami i veršami.
Nuž ale cirkevnie a sprievodné úkony odbavené bývajú, kde jak náboženské predpisy a city úcty k mrtvým jich utvorili alebo kde jak spôsob stačí. My vlastne opisovali sme len to, čo z ľudu je; jak náboženské obrady, tak i druhé nádhernejšie výjavy chceli sme mať a nahať po strane, keďže zvlášť náboženské a cirkevnie zvyky ponahávame opísať si lebo zachovávať každej cirkvi o sve. Po pohrabe nábožensky a cirkevne ukončenom nasleduje ešte len zvyk ľudu, ktorý ani čas, ani zákazy, ani majeť, ani nemajeť zotrieť nemohly. To sú kary, tým väčšie, čím kde viac majeť stačí, ba snáď čím väčšia kde úcta k mrtvým, už či prave či neprave pochopená.
Z chranby čiže z pohrabu domov idúcich pohrabníkov zastavujú na ceste a zovú na kar zváči. Koho hneď nedostanú, po toho idú do jeho príbytku a dovedú ho do domu zármutku. Lebo v tomto už stoly prikryté, chlieb a soľ i nápoje už na stôl pokladené a jedlá, medzitým u susedov pečené a varené, tiež na karovníkov čakajú. Vyvolený ku karu starejší čiže pohrabný otec (rečník) za vrchstolom (miesto: za vrchom stola – povedané) zasadá a príchodzí pripovedajú sa i usadzovaní bývajú po staršom a dľa pohlavia, napred mužskí, potom ženské. Jak sme to opísali pri svadbách, tak i zde, ač už len v tichosti, zdravkajú si, pripíjajú si a strovia pokrmy týmže obvyklým poriadkom na stôl dávané, k jejichž zásobe i teraz prispeli vopred rodinní zarmúceným domácim na pomoc, to darovaním sliepky lebo kohúta, to i druhými potravinami. Po čas stolovania dejú sa tiež sbierky, to na chrám, to na dobročinuý cieľ, to i pre kar dávajúcich na jaké také vynahradenie prítomných útrov. Áno i mendíci dostavili sa, zaspievali nábožne a prijímajú do buksy. Chudoba a deti tiež zde u dvier a na prípecku; čakajú i tí na svoj diel a zvyšky karu. Niekde potom almužny a dary posielané bývajú i do domov chudobných a na špitál či do verejných opatroven nemocných a biednych, často z dedín, kde špitálov niet, do susedného mesta. Predtým všade povolávali na kar i duchovných a kantorov, ba niekde tento zvyk po dnes trvá, niekde zostalo z neho to, že do fary a školy posielajú zarezanú a očistenú sliepku, kus mäsa a sklenicu vína do daru. Pohrabný otec a rečník, jak začal posedenie a stolovanie prípitkom, vinšom a modlitbou, tak i ukončieva ho. V reči svojej pripomnie z peknej dobrej stránky toho do zeme matky odprevadeného, želá mu ľahký odpočinok až do dňa súdneho, potom veselé zmrtvých vstanie i slávu večnú; potešuje zarmúcených a odkazuje na vôľu Božiu, ďakuje jim za predložené dary Božie; shromaždených rozpúšťa s tým želaním, by Hospodin vzdialil od ních podobný zármutok, tak žeby za preukázanú túto počestnosť domáci odslúžiť sa jim mohli pri druhej radostnejšej príležitosti či prináležitosti.
Katolícki kresťania dávajú si i potom omše slúžiť za mrtvých a zvlášte inde vo svete zomrelých; Evanjelici dávajú takýmto v cudzej zemi odpočívajúcim doma kázne a verše držať. Niekde na výročitý deň umretia dávajú vyzvánať a tak na zosnulých rozpomínajú sa. Obojí to ako za nešťastia pokladajú, keď kto ďaleko od rodiny a v cudzej zemi složí kosti. Ľud náš obchodnícki a vozársky ponáhľa sa domov s tými, čo v ceste ochoreli, a často polomŕtvych, často už vychladnutých nočnou hodinou dopravia domov, len aby jim doma posledniu počestnosť učinili a milí spočívali medzi milými. Ktorí dnes odprevadili svojho, tí pri najbližšom pohrabe znovu pokorujú, to jest v smútočnom a chatrnom odeve idú zase za truhlou tohto nasledujúceho mrtvého, a príduc na cmiter, idú nariekať na hrob svojho drahého, pred týmto sem odprevadeného. Kde častých pohrabov niet, tam v nasledujúcu nedeľu po pohrabe chodia a najmä ženské takto nad hroby pokoruvať a vyk1adať: „Ach dobrota moja, ver že si sa mi skoro pominula!“ Ináč smútočný čierny odev nosia za najbližšími do roka, za ďalšími rodinnými do polroka lebo i za kratší čas. A jako za tento čas nepripustia hudbu a veselosť do domu, tak aj mimo domu stráňa sa jej.
Hroby a hrobitovy ozdobuje ľud zelenou pažiťou, sadením kvieťa a stromov, jednoduchými krížmi i náhrobnými pieskovými aj mramorovými kameňmi i liatymi zo železa pomníkmi. Len nápisy na nich miluje rozvlačité a podrobnosti i city príliš vypočitujúce, ktoré si sám skladá a najčastejšie tiež len v tých milých veršoch. Neopravené a zanedbané hroby i hrobitovy prináležajú k neporiadnym výnimkám. Hrobitovy okolo kostolov za predošlých časov časté boli. A tu kostol, hrobitov, kaplnka, obraz, kríž a podobné miesta málo kde bývajú bez stromov a najmä bez lipy.
Kedy konečne rozlúčiť sa s odošlými na ten druhý svet? Nikdaj! Strojíme sa za ními, preto pamätáme na nich, kým za ními neodídeme. Len jaká po kom pamiatka zde a jaký tam súd Boží? To je otázka národov – i nášho. Tam deň Všechsvatých a Verných dušičiek, u iných poslední večer v roku, ale i tam i tu zostáva verejne slávená pamiatka zosnulých. Dosť maľučké dieťa umre, a rodičia, vídajúci zdárne odrastajúcich rovesníkov jeho, neprestanú spomínať: Hľa, takéto malo byť naše dieťa, pán Boh mu daj slávu večnú. Keď pominú sa otcovia opatrní a matky rozšafné, potomci neprestanú zpomínať jak tí žili, jak robili, jak rozkazovali, jaké dobré časy mali – aby jich len Pán Boli oslávil! Pominie—li sa človek neblahej pamiatky – tam jim je už na Božom súde a krivdy ním učinené poručia na ten súd. Ešte i kto prevrácene a smiešne robieval, odžíva v pamiatke toho všeobecného u nás: Robíš, ako nebohý Geľo robieval. Tu i tam – ač u nás zriedkavá – pozostala predca nielen povedačka, ale i pieseňka, ktorá pripomína príbehy a činy nad obyčajnosť a každodennosť vyniklých ľudí. Keď nie o inšom, zaspievajú ti aspoň o tých hôrnych chlapcoch a o jejich náčelníkovi Jánošíkovi. – Konečne povera ani spať nedá zosnulým. Nepominie sa žiadna znamenitejšia osobnosť, nezomrie nikto náhle alebo v osudných žalostnejších okolnostiach, kohoby oko ľudu nevídalo, slovo nespomínalo, chodiaceho „von z hrobu,“ chodiaceho „po smrti“ a znamädávajúceho. Dietky od prsú odumrelé prichodia k matkám stenať a do kolísok vyhánať sa; rodičky matky, umrevšie kým neodkojily, chodia si dietky kolísať; otcovia prídu nezdarných potomkov upomínať, matky a gazdiné ešte jedno druhé v dome sporadovať, skrivodliví a prostopašní krivdy odprosovať a hriechy želieť. Veštíci a veštice premieňajú sa na vlkolakov; lež o tom nižej.
Len na jedno slabú pamäť má ľud náš: zapomína prechovávať živšiu a trvanlivejšiu pamiatku na hrdinov a dobrodincov, pôsobivších na celý národ a na budúcnosť. Či snáď nemal takých, čoby boli jeho blahu život zasvätili i zaň umierali? Báječné povesti, zdá sa, vyplňujú u nás túto medzeru prebudilejšieho národnieho ducha. Kedy príde ten čas, kde lud a národ náš, opustiac báječnosť, živú prechovávať bude pamiatku skutočných z lona jeho povstalých hrdinov a dobrodincov ľudstva?!
