Tajomstvo Hodinára

5

Osamelá krčma Crown & Lion, ktorá bola na samom okraji Penlevenu a ktorú oddeľoval od najbližšieho sídla domov múr stromov ako vyhýbajúci sa sused, nikdy nevyzerala príjemnejšie. Z jedinej autobusovej zastávky v dedine Slim nemal inú možnosť, ako prejsť okolo nej, aby sa dostal k penziónu, a zatiaľ čo často večeral v jeho strapatej rodinnej miestnosti s malou túžbou po alkoholickom nápoji, ktorý by zmietol posledné tri mesiace zotavovania mihnutím prižmúreného oka miestneho obyvateľa, dnes v noci cítil príliš veľa zo starého napätia, nervózneho nepokoja, ktorý ho vždy tlačil cez okraj. Ľudia hovorievali, že kto je raz alkoholik, vždy je alkoholik, a zatiaľ čo Slim mal nádej, že si jedného dňa dopraje príležitostné pivo, tie dni kontroly a spokojnosti bez démonov boli ďaleko. Venoval svetlám v okne krčmy jediný túžobný pohľad, potom zrýchlil krok a ponáhľal sa preč.

Po návrate do penziónu bolo ticho, ale cez zatvorené dvere vychádzal tlmený zvuk televízie. Slim otvoril dvere a uvidel pani Greysonovú spať v kresle pred elektrickým krbom. Diaľkový ovládač spočíval na stoličke vedľa nej, ako keby bola chcela stíšiť zvuk a potom usnúť.

Slim vyšiel hore. Hodiny si položil na posteľ a potom išiel von. Pol kilometra cesty pred jediným dedinským obchodom našiel Slim telefónny automat. Zavolal priateľovi späť do Lancashire. Kay Skelton bol odborníkom na lingvistiku a prekladateľstvo, Slim ho poznal zo svojich vojenských čias a predtým s ním spolupracoval. Slim vysvetlil starý list nachádzajúci sa v zadnej časti hodín.

„Potrebujem vedieť, čo je na ňom napísané, ak vôbec niečo,“ povedal Slim.

„Pošli mi to doporučene,“ povedal Kay. „Nie je to niečo, čo by som ja vedel urobiť, ale mám priateľa, ktorý mi môže pomôcť.”

Po ukončení hovoru bol Slim prekvapený, keď zistil, že obchod je stále otvorený, dokonca aj takmer o šesť pätnásť.

„Práve zatváram,“ zaznel prísny pozdrav predavačky, staršej ženy s tak kyslou tvárou, Slim pochyboval, že by sa vedela usmiať, keby sa o to aj pokúsila.

„Budem len minútu,“ povedal Slim.

„Ach, to hovoria všetci, viete?“ Povedala s úškrnom a sarkastickým smiechom, vďaka čomu si Slim nebol istý, či si robí srandu alebo je drzá.

Po kúpe obálky sa Slim dozvedel, že áno, obchod fungoval aj ako miestna pošta, ale napriek tomu, že áno, dokázala zabezpečiť doporučené zásielky, za poštové služby mimo prevádzkových hodín sa vyžadoval príplatok.

„Je to odtiaľto ďaleko do Trelee?“ Spýtal sa, keď ho obchodníčka nie tak nenápadne nahnala k dverám.

„Prečo by ste tam chceli ísť? Nie je tam veľa pre turistov.“

„Počul som, že tam je niečo záhadné.”

Predavačka prevrátila očami. „Ach, myslíte Amosa Bircha, hodinára. Myslela som si, že už je to otrepané. Čo sa staráte o to, že starý muž zmizne?”

„Som súkromný detektív. Príbeh ma zaujal.”

„Prečo? Dá sa toho usúdiť veľmi málo. Najal vás niekto?”

Do slova „najať“ vložila toľko opovrhnutia, že Slima zaujímalo, či mala obchodníčka v minulosti s očkami zlé skúsenosti.

„Som na dovolenke,“ povedal. „Ale viete, čo sa hovorí - raz policajt, vždy policajt.”

„Hovorí sa to, však?”

„Takže... doľava alebo doprava z dediny?”

Predavačka opäť prevrátila očami. „Severne po starej Camelfordovej ceste. Môžete vidieť tabuľku - kedysi existovala, ale už sa nekosí burina tak, ako kedysi. Asi desať minút autom.”

„A pešo?”

„Hodina. Možno trochu viac. Ak poznáte skratku okrajom Bodminu, dá sa ušetriť čas, ale buďte opatrný. Bývala to banícka krajina.”

„Vďaka.”

„A vezmite si niečo na jedenie. Toto je jediný obchod odtiaľto, kým sa nedostanete do autoservisu Shell na A39 kúsok od Camelfordu.“

Slim prikývol. „Vďaka za informácie.”

Predavačka pokrčila plecami. „Ak chcete moju radu, ušetrila by som si to úsilie. Nie je toho veľa čo vidieť, len starý statok, a nie je toho veľa čo vedieť. Keď Amos Birch zmizol, uistil sa, že ho nikdy nenájdu.“

6

Nasledujúce ráno dážď zdravil Slima, ale pani Greysonová mala rovnako veselú náladu, ako ju vždy, keď vysvetľoval, že ide von.

„Nie je to najlepší deň pre bažiny, nemyslíte?“ povedala. Keď Slim pokrčil plecami, dodala: „Myslím, že mám dáždnik, ktorý by som vám mohla požičať, ale na bicykli ho len ťažko môžete použiť a v každom prípade vietor tam hore by s ním narobil riadnu paseku.“

Slim zvažoval, že ju nebude brať vážne a aj tak o dáždnik požiada, ale napokon sa rozhodolrisknúť to so svojou denne nosenou bundou. Pani Greysonová mu však ponúkla starú mapu, pričom Trelee bolo označené ako zväčšená bodka o niekoľko štvorcov mriežky nad miestom, kde Penleven dostal viac priestoru, ako by si zaslúžil jeho riedky zhluk domov.

Cesta bola taká, akú očakával od Cornwallu kdekoľvek od A30 alebo A39: nekonečný kľukatý pruh ledva dostatočne široký na to, aby ním mohli prejsť dve vozidlá, spleť slepých rohov a skrytých križovatiek, ktoré sa ponárali do zalesnených údolí a znenazdajky sa novu objavovali kopce poľnohospodárskej pôdy a vresoviska. Klaustrofóbne živé ploty sa občas otvorili, aby odhalili drsne krásne panorámy hmlistého otvoreného priestoru, ale pri prechádzaní temnotou vrhanou previslými stromami a jediným spoločníkom, ktorým bol vzdialený štekot psa alebo plač vtáka, sa Slimova predstavivosť začala pohrávať s obrázkami znetvorených tiel a správami o pátraní po nezvestných osobách v zadnej časti nedeľných novín.

Trelee, na okraji cesty, kde by podľa mapy mala byť dedina, bolo sotva tucet domov rozmiestnených po kilometri plochšieho úseku, prerušeného bránami do otvorených polí s výhľadom na bažiny Bodminu. Niekoľko poľnohospodárskych lánov zmizlo v skrytých údoliach, zhluky odľahlých stodôl a statkov odhaľovali iba strechy cez bezlisté stromy.

Slim reťazou pripevnil svoj bicykel k bráne v blízkosti nápisu oznamujúceho TRELEE sebavedomým písmom. Tráva okolo neho zľahla, akoby ju pobil palicou. Pokračoval pešo a premýšľal, či to nebola márna cesta. Tri najbližšie domy boli moderné bungalovy vzdialené od hlavnej cesty. Nikto nemal vonku autá, čo naznačovalo, že obyvatelia boli v práci v nejakej ďalekej metropole. Všimol si niekoľko ďalších známok života: rozhádzané detské hračky na príjazdovej ceste jedného, elegantne sediaca mačka v okne iného domu.

Blízlo bungalovov boli tri staršie chalupy s kamennými múrmi a šindľovou strechou, obraz ako vyšitý do cestopisu o Cornwallskom zapadákove. Prvé dve vyzerali prázdne, brány zavreté a poštové schránky prelepené, ale v tretej záhrade čosi robil starý muž, ktorý sypal zvyšky mŕtvych rastlín na hromadu kompostu a potom staré bedničky naukladal na hromadu.

Slim zdvihol ruku, aby odpovedal na zdvorilý pozdrav.

„Dobrý deň, možem vás zdržať na minútu?“ Zavolal.

Muž sa pomaličky priblížil. „Samozrejme. Ste tu nový?”

„Len tadiaľto prechádzam. Dovolenka.”

Muž zamyslene prikývol. „Pekne. Ja by som sa vybral niekam trochu bližšie k pobrežiu, ale každý má rád niečo iné.”

Slim pokrčil plecami. „Bolo to lacné.”

„Pochopiteľne.”

„Hľadám niekoho, kto by mohol poznať Amosa Bircha,“ povedal Slim slová skôr, ako si dobre rozmyslel, čo hovorí. „Viem, že už zomrel, ale napadlo mi, či má možno manželku alebo syna. Našiel som niečo, čo by mu mohlo patriť.“

Muža viditeľne znepokojilo meno Amos. „Či už zomrel, alebo nie, je diskutabilné. Kto to chce vedieť?”

„Volám sa Slim Hardy. Bývam v penzióne Lakeview v meste Penleven.“

„A čo ste našli?”

Slim pochopil, že nemá zmysel nič zatĺkať. „Hodiny. Počul som, že bol tak trochu nadšenec.”

Muž sa zasmial. „Nadšenec? Kto vám to povedal?”

„Len som tak počul.”

„Nuž, priateľu, keby som ja náhodou našiel hodiny Amosa Bircha, nechal by som si ich pre seba, alebo aspoň pod zámkou.”

„Prečo?”

„Tieto veci sú veľmi žiadané. Amos Birch nebol žiadny nadšenec. Bol národne uznávaným remeselníkom. Jeho hodiny majú hodnotu niekoľko tisíc.“

7

Keď Slim sedel pri rozheganom stole oproti starému mužovi, ktorý sa predstavil ako Lester ‘ale volajte ma Les’ Coates, zistil, že neustále myslí na hodiny, ktoré si pokojne nechal na posteli v penzióne. Mohli by mať obrovskú hodnotu, a to bolo niečo, čo by sa pri absencii akejkoľvek nadchádzajúcej práce práve teraz hodilo.

„Príbehy sa rozprávali ďalej a ďalej,“ povedal Les pri čaji, ktorý Slim považoval za frustrujúco slabý. „To bol doslova ten prípad, že dnes si tu, zajtra preč. Všetko od pádu do banskej šachty v bažine Bodmin až po únos medzinárodnou teroristickou skupinou. Dalo by sa povedať, že ľudia majú dosť bohatú fantáziu.”

„Býval niekde tu?”

„Na farme Worth. Choďte na sever od bane, druhou vľavo. Mal ruky, ktoré pre neho pracovali na farme, ale v skutočnosti tam ledva niečo mal. Ľudia vždy tvrdili, že to mal len kvôli daňovým úľavám.”

„Pre jeho hodiny?”

„Až neskôr. Myslím, že začínal ako farmár a prevzal farmu od svojho otca. Potom, keď vzrástol záujem o jeho vedľajšiu prácu, jednu obmedzil, aby sa venoval druhej.“

„Boli ste priatelia?”

Les pokrútil hlavou. „Susedia. V skutočnosti nikto nebol priateľom starého Bircha. Nebol najspoľahlivejší z ľudí, ale bol dosť priateľský, ak ste ho stretli na ulici.“

„Rodina?”

„Manželka a dcéra. Mary ho prežila o niekoľko rokov, ale potom, čo aj on odišla, Celia miesto predala a odsťahovala sa. Nový párik je tam teraz, Tintonovci. Celkom milí ľudia, starajú sa len do seba. Maggie je trochu nóbl, ale je v poriadku.”

„Poznali minulosť toho miesta, keď ho kúpili?”

Les pokrútil hlavou. „Netuším. Ani som nevedel, že ho Celia ponúkla na predaj, kým sa nezačali objavovať dodávky sťahovákov. Určite tam neboli žiadne tabule, že je na predaj. Bolo by pekné, ak by to bol kúpil nejaký miestny obyvateľ, ale nič s tým nenarobíme. Nikto však nebol smutný, keď videl, ako Celia odchádza. Zaplať pánboh.”

Slim sa zamračil nad náhlou zmenou Lesovho tónu. Pripomenulo mu to reakciu, ktorú prvýkrát dostal pri spomenutí Amosa. „Prečo?”

Les si vzdychol. „Dievča bolo zlá zelina. Starý Birch mal peniaze. Dievča nechcelo nič robiť. A hovorilo sa o nej všeličo.”

„Ako napríklad čo?”

Les sa zatváril bolestivo a vystrúhal grimasu sa, ako keby slová boli vo vnútri zhnité ovocie, ktoré nemal inú možnosť ako prehltnúť.

„Mala rada mužov, tak ľudia vraveli. Havne tých ženatých. Kým bola tu, predalo sa viac ako pár domov, rodiny sa rozišli každý svojou cestou. Mala iba devätnásť, keď Amos zmizol, a bolo veľa ľudí, ktorí tvrdili, že toho mal dosť.”

„Myslíte si, že ho zabila?”

Les pleskol po stole dostatočne silno, aby sa Slim striasol, a potom sa rozosmial.

„Bože, nie. Myslíte si, že by jej niečo také prešlo? Dievča malo svoje schopnosti, ale nedokázalo sa dostať von z papierového vrecka.“

Slim sa chcel opýtať, či Les pozná Celiinu novú adresu, ale starý muž sa mračil, keď hľadel do prázdna. Slim sa rozhliadol, hľadal známky prítomnosti ženy a nič nenašiel. Zaujímalo ho, či príbehy o dekadentnom životnom štýle Celie Birch nepochádzajú len z počutia.

„Ďakujem za váš čas,“ povedal a vstal. „Nechám vás.”

Les viedol Slima k dverám. „Príďte kedykoľvek,“ povedal. „Ale ak chcete moju radu? Nekopajte príliš hlboko.”

„Čo tým myslíte?”

„Dvere tu sú pre cudzinca vždy otvorené. Ak sa však príliš zaujímate o to, čo sa deje za nimi, zvyknú sa zavrieť.“

8

Slim obedoval s výhľadom na vzdialenú zelenú kukuricu zasadenú vo vresovisku Bodmin. Stopy v mäkkom bahne popri poli mu hovorili, že trasa je obľúbená, ale zatiaľ nevidel nikoho iného na prechádzke.

Cítil sa trochu nepríjemne, keď zaklopal na dvere farmy Worth, ale chodník dole do údolia sa naklonil okolo zadnej časti gazdovského dvora, než prešiel cez potok a zamieril na vresovisko, aby sa Slim na prechádzke mohol pozerať cez živý plot.

Farmárske sídlo stálo pred vybetónovaným dvorom obklopeným hospodárskymi budovami: dve veľké stodoly pre zvieratá, jedna hala pre stroje a niekoľko ďalších, účel ktorých Slim len hádal; možno obilné silá. V zadnej časti hlavného dvora viedla štrková cesta dolu k menším príbytkom, ktoré vyvolávali dojem privátneho bývania. Slim mrkol cez plot a premýšľal, či najväčší z nich - tehlová kôlňa s dvoma oknami po oboch stranách dverí a malý komín vyčnievajúci zo strechy na jednom konci - bol kedysi dielňou Amosa Bircha.

S nosom na možné stopy, ktorý sa vyvíjal počas viac ako osem rokov praxe ako súkromný detektív, Slim vytiahol digitálny fotoaparát a urobil niekoľko záberov farmárskeho dvora. Strčil si ho späť do vrecka len chvíľu predtým, než ho pozdravil ženský hlas.

„Viete, mohli by ste tam zapadnúť.”

Slim sa trhol a otočil sa. Vyliezol zo živého plotu, aby pristál na kope bahna vedľa neho. Keď sa otočil, s grimasou si obzrel hnedý pás siahajúci od jeho členka do polovice stehna a ocitol sa tvárou v tvár staršej dáme vyparádenej v tvídovom turistickom odeve. Oprela sa o vychádzkovú palicu a hĺbavo sa na neho zahľadela cez okuliare, ktoré jej sedeli nízko na nose.

Slim sa postavil na nohy a utieral si blato z oblečenia, ako najlepšie vedel. Žena ho naďalej sledovala s prehlbujúcim sa zamračením, hlava natiahnutá na jednu stranu ako autor skúmajúci konkurenčné umelecké diela.

„Všimli ste si niečo zaujímavé z vášho výhodného miesta?”

„Čo?”

„Z vášho miesta v tej húštine.“ Mávala palicou smerom k vresovisku. „Viete, väčšina ľudí na tejto ceste sa pozerá hentam, hore na tie veľkolepé monolity. Zaujímalo by ma, čo ste mohli považovať za až také zaujímavé na niekoľkých hospodárskych budovách ukrytých za živým plotom takto ostrihanom, že by to niekto s trochou inteligencie mohol považovať za narušenie súkromia?“

Ženin tón sa zmenil zo všeobecného záujmu na tón hraničiaci s hnevom. Slima obzvlášť nezaujal jej dramatický výstup, ale zrazu mu došlo, s kým sa rozprával. „Pani Tintonová? Ste majiteľkou farmy Worth, však?”

Žena prudko prikývla. „Šikovné, však? Áno. A niečo vám poviem: je mi jedno, kto tu býval. Mám plné zuby toho, ako sa tu motajú všakovakí lovci pokladov. Roky hovorím Trevorovi, že vybudovanie elektrického plotu je jedinou cestou, ale vždy si myslí, že každý, ktorého prichytíme pri čuchaní okolo nášho majetku, bude posledný. Úprimne povedané, niekedy je príliš láskavý.”

„Je mi to ľúto.”

„Aj by vám malo byť. Teraz preč od toho živého plota. Právo na voľný pohyb sa vás môže chrániť na ceste, ale tento živý plot je súčasťou môjho majetku a jeho podlezením sa dopúšťate priestupku. Viete o tom, že za priestupok môžete dostať pokutu až do päťtisíc libier, nie?“

Kedysi kvôli istému predchádzajúcimu prípadu si Slim kedysi prechádzal sprievodcu k britským zákonom pre začiatočníkov a nič také si nepamätal, ale nič nepovedal. Aj tak by nič nedosiahol. Roztiahol ruky, venoval jej svoj najospravedlňujúcejší úsmev a povedal: „Nemal som zlé úmysly.“

„Farma Worth nie je turistickou atrakciou!“

Žena kvôli dôrazu bodla do zeme svoju vychádzkovú palicu a bahno vystreklo na aj tak už premočené čižmy Slima. Uvažoval o ďalšom proteste, ale rozhodol sa neobťažovať. Fotoaparát si nevšimla, takže bolo najlepšie dostať sa preč.

„Radšej idem domov,“ povedal a cúval po ceste, kým ona nad ním triasla palicou. „Ešte raz sa ospravedlňujem. Nechcel som nič zlé.”

„Choďte preč!“

Slim sa potácal preč po ceste. Keď sa ocitol medzi stromami na spodnej časti poľa, riskol jeden pohľad späť. Pani Tintonová prešla po ceste k schodisku, ale tam pokračovala vo svojej strážnej službe a opierala sa o palicu oboma rukami ako vojak o pušku.

Iba dlhšia trasa okolo zadnej časti farmy by ho zaviedla späť na cestu bez toho, aby prešiel okolo nej. Cesta kopírovala úzke, zradné nábrežie so strmým klesaním do potoka. Vysoký živý plot ohraničujúci farmu ponúkal iba niekoľko ostružín, o ktoré sa mohol oprieť, zatiaľ čo rad stromov vysadených na strane farmy vrhal na nerovnú zem neprehľadnú sieť tieňov. Na niektorých miestach potok zaplavil kus cesty a jedna časť živého plota v blízkosti juhovýchodného rohu bola podopretá novším kamenným múrom, čo naznačovalo, že bol kedysi podmočený a zrútený.

Keď sa cesta otvorila do iného poľa, začali okolo neho plieskať prvé kvapky dažďa. Z vnútra zimnej záhrady s tanierom koláčov alebo dokonca s fľašou whisky pred ním by to bol vítaný, romantický zvuk. Teraz to však Slimovi pripomenulo dlhú jazdu na bicykli späť do Penlevenu. Rozmýšľal, či už nie je načase vykašľať sa na Cornwall a vydať sa naspäť, ale nedokázal odolať chuti na dobrodružstvo ani pokušeniam, ktoré by mohol priniesť stres. Namiesto toho sa uškľabil na tmavú oblohu a vystúpil z posledného krytu stromov do dažďa.

Keď sa o hodinu neskôr vrátil do penziónu, pani Greysonová mu vynadala, že sa jej na rohožku dostalo blato, ale inak sa zdalo, že je rada, že ho vidí opäť pred zotmením. Vo svojej izbe si pochutnával na lupienkoch a čokoláde a nahrával svoje obrázky do svojho prenosného počítača. Nečakal, že nájde čokoľvek zaujímavé, ale keď zväčšil obraz malej tehlovej budovy, padlo mu do oka niekoľko vecí.

Vo vnútri okien po oboch stranách sa zdali byť mreže, pričom dvere zdobil ťažký visiaci zámok.

9

Zmiznutie Amosa Bircha bolo príliš obyčajné na to, aby spôsobilo veľký rozruch na internete. Prostredníctvom rozsiahleho snorenia a trochou triedenia stránok fanúšikov a špekulácií z renomovaných zdrojov bol Slim schopný určiť presný dátum ako druhý máj 1996, štvrtok, dvadsaťjeden rokov a desať mesiacov dozadu. Podľa historických správ o počasí bolo ráno zamračené a od približne štvrtej hodiny mierne mrholilo.

Jediný podrobný článok týkajúci sa samotného zmiznutia bol na blogu pre nadšencov hodín, v rubrike o aktuálnom živote niekdajších amatérskych hodinároch, ktorá prezrádzala málo o tom, čo Slim ešte nevedel. Vo štvrtok 2. mája 1996 večeral Amos Birch so svojou manželkou a dcérou a potom odišiel do svojej dielne, aby pokračoval v práci na svojich najnovších hodinách. Už ho nikto nikdy nevidel.

Špekulácie sa rôznili od vraždy po útek. V tom čase mal päťdesiattri rokov a býval v rodinnom dome so svojou manželkou Mary (vtedy 47) a dcérou Celiou (19). Prebehlo policajné vyšetrovanie, ktoré zahŕňalo rozsiahle pátranie vo vresoviskách Bodminu, ale pri absencii dôkazov nasvedčujúcich opaku polícia dospela k záveru, že Amos Birch jednoducho vypochodoval zo svojho života. Dielňa zostala odomknutá a chýbali mu iba vychádzkové topánky a bunda. Nebral si so sebou žiadnu identifikáciu a jeho peňaženku neskôr našli v kuchynskej zásuvke. Keďže sa však verilo, že veľa svojich hodín predal v hotovosti miestnym zberateľom, absencia akýchkoľvek výberov z bankomatov v nasledujúcich dňoch znamenala, že s najväčšou pravdepodobnosťou utiekol s hotovosťou a neskôr si založil novú identitu.

Článok nehovoril žiadne ďalšie podrobnosti o akomkoľvek odkaze, ale posledný riadok na Slima zapôsobil.

Zdá sa, že Birch jednoducho vstal a vyšiel dverami a vzal so sebou svoje posledné hodiny.

Nič nenasvedčovalo tomu, že by autor o hodinách vedel. Nikde inde nebola zmienka o hodinách, ktoré zostali nedokončené v dielni, takže to mohol byť výplod bujnej predstavivosti.

Boli posledné hodiny tie, ktoré Slim našiel na vresovisku? Geoff Bunce potvrdil Slimove dohady, že hodiny sú nedokončené. Čo keby teraz posledné hodiny Amosa Bircha ležali pod Slimovou posteľou?

Slim vstal a zrazu sa cítil nervózne. Niekoľkokrát sa prešiel po miestnosti. O okolnostiach Amosovho zmiznutia sa nevedelo, ale Slim o tom, čo zistil, nemlčal. Čo keby Amos skryl hodiny z konkrétneho dôvodu?

Čo keby po nich niekto išiel? Mohol Amos zmiznúť a vziať so sebou hodiny, aby ich pred niekým ukryl?

Slim vytiahol drevenú stoličku spopod malinkého písacieho stola a oprel ju pod kľučku dverí. Predtým mu ani zamak nevadilo, že sa nedajú zamykať, teraz však začal uvažovať, že by nevadilo byť opatrnejší.

Rozmýšľal, či má niečo povedať pani Greysonovej, ale rozmyslel si to. Pravdepodobne by ju len zbytočne znepokojil a v každom prípade on bude hľadaná osoba, nie ona.

Pokiaľ, samozrejme, bol Amos zavraždený. Bodminské vresovisko a jeho okolie boli v minulosti údajne známe intenzívnou ťažbou a zem bola posiata starými šachtami, z ktorých mnohé neboli zmapované ani identifikované. Ako ťažké by bolo zbaviť sa Amosovho tela tam, kde by ho nikto nikdy nenašiel?