Povesti

II. Láska

 
Voravských horách v zelenej doline
Stál posvätný háj božstvu pohanskému,
Svätô to mesto, kam kňažstvu jedine
Vchod bol slobodný – i beda inšiemu,
Kto by smel nohou sem hriešnou vstupuvať,
Beda každému to miesto sprzňuvať.
V prostriedku hája velebný oltár stál,
Kde obeť svätá bohom sa dávala,
Nižej pár krokov hor sa smrek vypína,
Zpod neho voda ticho odtekala.
Vôkol studničky sedliská zelené
Trávou a mochom boly obrastené. —
Polnoc sa blíži, mesiačok už bľadne
A tma hustejšia nad krajinou leží:
Dolu chodníkom dáka ženská beží,
Kol sa obzerá – dole dačo shliadne,
Pozná šuhaja, letí mu v ústretia
A on ju chytí do svojho objatia.
„Predsi si došiel po tak dlhom čase!
Kde si sa bavil, kde, môj pyštek zlatý?
Veď som túžila už po tvojom hlase,
Srdce plakalo – ja sa bála ztraty.
Dušička zlatá, čo tak smutne stojíš
A svojej drahej slovko riecť sa bojíš?“ —
Stíš sa, má milá, odžeň, čo ťa tisne,
Poviem prekážky, poviem ti príčiny;
Vravím bázlivo, i ty nesúď prísne,
Hoj, v mojom srdci, ver, nenajdeš viny.
Sveril som srdca tajnosti otcovi,
Tušil som iste jeho privolenia,
Už som sa tešil na môj život nový,
Nebol by veril, že sa túžby zmenia.
Viera, má milá, viera nás rozdvojí:
Tys zvykla slúžiť božstvu pohanskému,
Môj otec vierou tou sa nespokojí,
Bo ja sa klaniam Bohu jedinému.
Znám tvoj rod pyšný, znám vás jak pohanov,
Známy tvoj otec, jak kazí kresťanov.
Nuž tak ži s Bohom, jediná má milá —
Už som ťa našiel, abys sa stratila;
Už som sa zvítal, aby sa rozlúčil,
Prestal ťa ľúbiť, Bohu ťa poručil!
„Vravíš o láske, a vieš, čo je ona?
Beda mne, beda, že som ju poznala,
Pred krátkym časom v srdci mi povstala,
A hľa, už teraz, Bože, sa dokoná!
Vravíš, pre vieru. Čo je k bohom viera?
Zbožný cit lásky z prameňa čistého,
Táto v pokore, tá sa v túžbe merá,
Obe som vzala do srdca verného.
Zanechať lásku? Zostane mi iná,
Tá lebo druhá predsa padnúť musí —
Láska mocnejšia nech vieru udusí!
To moja žiadosť pevná a jediná.“ —
Panna prestane – a šuhaj sa zdráha,
Lebo čas prešiel, už sa rozbriežďuje:
„Zajtra viac o tom, moja duša drahá.
Boh môj buď s Tebou!“ tak sa rozlučuje.
Ona do zámku a on do doliny,
Z doliny chváta do blízkej dediny.
 

III. Súd

 
Na vysokej skale na Hrdoši
Schádzajú sa páni slávnych rodov:
Prišiel Radboj, pán od Babej gory,
Došiel Ondrej zpod skalného Choča
I Ratibor zpod sivej Lišice.
Povolal ich Hrdoš na svoj zámok,
Aby prišli súdiť s kňazmi svojmi,
S kňazmi svojmi po zákone pravom.
Keď sa sišli kňazia a pánovia,
Otvorili bránu do súdnice:
Oni ticho do nej vstupovali. —
V sriedku chyže stojí stôl borový,
Stôl borový, čiernym súknom krytý,
A kol stola stolice dubové.
Posadali na stolce dubové
I čakali dlho žalobníka,
Aby nasúdili po zákone.
Vstane Všeslav, kňaz to šedovlasý,
Pokloní sa vôkol na vše strany
A tak začne k predním obrátený:
„Hoj, veľmožní páni aj vy kňazia,
Čo ste prišli na hradby Hrdoša,
Čujte slová starca šedivého,
Jeho reči vždy hlásajú pravdu:
On vám povie veci hrúzoplné,
Veci našim nepríjemné bohom.
V háji našom, bohom posvätenom,
Kde vždy pokoj a tichosť bývaly,
Porušená tichosť hriešnou nohou,
Porušená i hriešnymi slovmi.
Trinásť dní už a aj toľko nocí,
Čo sa na nás bohovia hnevajú,
Že sme oltár ich spotupiť dali —
Ale abyste vec rozumeli
A súdili po zákone pravom,
Nuž vám poviem, jak sa vec má, rovno.“
  Ticho sedia kňazi i pánovia,
  Hiba Hrdoš so zubami škrípe,
  Škrípe, až tak jekot v chyži reve.
  Potom Všeslav zase začne rečniť:
„Jednoho dňa za zorného rána,
Zavčas rána vnídem do zahrady,
Vnídem bohov prosiť za úrody.
Lež čo vidia moje staré oči?
Pri oltári stromček vyvrátený
I kvietočky všetky pošliapané.
Hneď som tušil nemalô nešťastie —
Čakám večer aj čakal som v noci.
Vo tme, keď nás mesiac už nechával,
Čujem hnusne bohom sa posmievať
A uvádzať ich na posmech slepý.
Poznal dievku, sliedil som jej reči,
Zľakol som sa nad ich bezbožnosťou:
Preč s mládencom chcela na ďaleko
A kloniť sa kresťanskému Bohu.
Povolal som iných verných kňazov,
S kňazmi tými obidvoch som zlapal.
Dievka Hanka dcéra je Hrdoša,
Šuhaj Nemec z velikého rodu.
Teraz súďte po zákone pravom.“
  Lež sa boja mocného Hrdoša,
  V strachu všetci pohliadajú naňho
  I nerečie žiadon ani slova.
  Nuž povstane Hrdoš v strašnom hurte,
  Zarehce sa dlhým divým rykom
  I tak začne hovoriť k nim prudko:
„Čo ste stíchli ako holúbčatá —
Bojíte sa mocného Hrdoša?
Miluval som dcéru prenezmerne,
Ale bohov ctím si ešte viacej!
Nechcete vy súdiť dcéru zradnú?
Nuž počujte otca ako sudca.
Vyvlečte ju na najvyššiu baštu,
Do pása ju pevno zamúrajte,
Nech tam zdochne v plači a o hlade,
Nech tam slúži ku výstrahe zradcom!“
Dopovedal – lež reč to silená.
Sadne dolu a tichúčko sedí,
Zaplače si – a plačom srdečným
Rmútili sa mnohí nad Hrdošom;
Lež potecha uňho je daromná —
To on robí, čo kážu bohovia.
I predviedli zvodca do súdnice,
Rozsekali bielo jeho telo
A shodili na pokrm ho zverom.