Ani známosti, ani grošov; kam sa pustíš, biedny človeče? Merník, ako idealista, pozrel hore k nebu; ja, ako chlebár, k zemi istotne oba v nádeji rozlúštenia otázky, načítanej v mysli našej v podobe dolnozemského kútágašu:
„Kútágasra szállott a sas,
engem, rozsám, ne csalogass,“
zanôtil som si šepmo, aby ma môj spoludruh nepočul pri pomyslení nevyspytateľnej otázky nášho problematičného obeda.
On nato takže nôtil refrénom, bárs len sám v sebe, aby ho ani ja nepočul:
„Die Stunde naht, wo Busch und Hag
erttint vom Nachtigallenschlag…“
Ozaj! Ako čo by skutočne len z ideálnej ľúbosti chcel žiť . . Zo spevu sa človek nenaje, to je starodávna a všeobecná pravda; a pretože je všeobecná, pocítili sme ju i my, a preto prestanúc sami v sebe nôtiť – oba razom dákousi netušenou odhodlanosťou nadchnutí, zamierili sme kroky do jedného väčšieho, úhľadného, naprostred Detvy ležiaceho stavania, v ktorom sme vetrili pohostinného majiteľa.
Vstúpili sme smelým krokom dnuka – a v tom okamihu cúvali sme spiatky.
Ocitli sme sa boli vo veľkej sieni, vystrojenej dlhočiznými tablami a latami ošrankovanou kavetrou – vulgo, v krčmovej korheľni.
Čo nás k tejto retiráde pohlo, uhádnete každý, komu je známe to porekadlo: „Bez penez do jarmoku nelez!“
Korhelňa zdala sa prázdnou, mysleli sme teda, že sa nám spätkovanie vydarí bez toho, žeby to dakto spozoroval.
Ale -človek mieni, pán boh mení.
Ružan – ktorý ako merník, nasledovne i staviteľ, skúmal trochu dlhšie, ako to naše uskočenie požadovalo, smelú drevenú klenbu korheľne – veslujúc očami po sieni, zbadal niečo, čo ho prikovalo ku krčmovej dlážke sťaby klincom.
Ja som už bol preskočil Rubikon, t. j. prah, nasledovne nevidel som nič.
„Za mnou sa, Ružan, kým nás nik nebadá!“ súril som ho.
„Oh, oh!“ znela jeho odpoveď tak clivo prednesená, že by polomŕtveho bola zvedavosťou naplnila.
Pozriem ta dnu a ač cez zaprášené zelené okuliare -predsa vidím… áno, skutočne vidím úkaz a zjav vznášajúci sa v podobe bohyne Héby s pivovým pohárom oproti Ružanovi, užasnutému týmto ľúbym výjavom.
Teraz som už i ja zastal na prahu dvier ako prikovaný. Fatálna situácia! Po slovensky: osudné položenie! Nevdojak pripadol mi na mysel' Buridanov osol, nachádzajúci sa v rovnakej vzdialenosti medzi dvoma viazaničkami sena, ktorý pretože sa ani k jednej ani k druhej dľa pravidla rovnakej príťažlivosti nemohol približiť – medzi oboma hladom zhynul. Tam pivo kredencované bohyňou – tu prázdny vačok – brrr!
Ja som síce stál obdaleč, ale Ružan!…
Čo asi on cítil a myslel, to som v tom okamžení poznať nemohol; ale jestli je pravda, čo mi pozdejšie vytajil – myslel i on na Buridanovho osla, cítil i on jeho položenie, lenže potencovaným spôsobom.
Našťastie mala detvianska Héba iba jeden pivový pohár v ruke. Pretože som teda videl, že pri Ružanovom smäde by sa mne sotva dačo dostalo, a pretože je závisť, keď je človek smädný a hladný, najväčšia – a pretože som verný prívrženec toho porekadla: „Keď nie mne, tak ani tebe,“ skočil som medzi oboch, t. j. medzi Ružana a pohár, oboriac sa na spoluturistu vyčítavým hlasom takto:
„Čo to, Ružan? Zabúdaš, kde sme a čo sme?… Pospieš za mnou, kým nás nik inší nezbadá! Táto ladoňka nás azda neprezradí nikomu…“
Na tieto, ako sám už teraz uznám, trochu nejasné slová vykríkla naša bohyňa, spráskla rukami a z nich vypadnuvší pohár sa k nemalému nášmu žiaľu roztrieskal na tisíc kusov a my, ač prestrašení týmto nečakaným výjavom, viacej sme ľutovali obsah pohára ako sklo.
„Oni sú! . . Skutočne oni!“ zajasala Héba názvukom netajenej radosti, ktorým však i dáka obava povievala, a chytiac nás, zarazených jej nepochopiteľnými slovami, za ruky, ťahala nás za sebou ako matička študentov synkov, keď sa jej po dlhom roku zo škôl domov vrátia.
„Tá sa zbláznila!“ myslel som si a mráz ma prechodil; cítil som však potrebu vyhovoriť sa dáko, i riekol som nahlas:
„Azda nás za druhých uznávajú?… My sme…“
„Pst! Ani slova ďalej !“ vetila ona, položiac mi bielunkú rúčku na ústa. „Eh, ja viem, kto ste… a ja vás neprezradím!“
„Poručeno bohu!“ pomysleli sme si a pozrúc významne jeden po druhom, stúpali sme za ňou.
Voviedla nás do jednej obďalečnej, utešene vystrojenej chyžky; na prvý pohľad zbadali sme, že je to jej vlastná izbietka, tak milo, nežne, čisto, až skvostne vyzeralo všetko.
„No, tu sme! Tu nás istotne nik hľadať nebude!“ preriekla strieborným hlasom, bežala k oblokom, spustila husté, ťažké záclony, zapálila sviečky, a s milým úsmevom pošepnúc: „Do videnia,“ pospiešila von, zarígl'ujúc dvere.
„Kde sme?… Čo sa to s nami robí?… Za koho nás drží tá kráska?…“ spytovali sme sa jeden druhého, keď sme sami zostali.
„Stano!“ prehovoril merník vážne, „tu na nás čaká nejaké tajomstvo…!“
„Mhm! Tajomstvo!… Verím, ale aké? Nás nik neprenasleduje, iba ak hlad a smäd, a hostinská nás istotne drží za prenasledovancov a preto nás sem skryla…“ vetil som, lámajúc si hlavu na príčine nášho zatvorenia.
„Istotne sa s jej vedomím stal dáky zločin…“ mudroval Ružan ďalej.
„Ach, s jej vedomím?“ divil som sa.
„Pravdu máš! To je nemožné; bo veď je v zovnútornej podobe anjel, a v tak krásnom tele diabol nemôže sídliť…“ vyvracal sa sám pán idealista.
„Pri tom všetkom zatvorila nás, a bohvie, či nám dakedy i otvorí a my tu hladom môžeme pohynúť…“
„Eh! Veď sme nie v Španielsku ani v Paríži v osídlach dákej Messaliny!“ potešoval ma Ružan trochu trasľavým hlasom.
„Ale sme v Detve!“ vetil som so strachom, pripomenúc si per associationem idearum strašné smrti nešťastníkov, o ktorých nám rozprávajú Suove a Vidocqove „Mystéres du Paris“.
„Na moj veru! Detvianski chlapci i poza bučky chodia; ktovie, či je naša Circe nie s nimi v porozumení…?“
„Ktovie, či nás sem neprilákala, aby nás, nádejajúc sa množstvu peňazí u nás, dala tu nevinne povraždiť, nevinne, povedám, lebo jednako nemáme ani babky…“
Sotva som toto vypovedal, chytili sme oba po jednej sviečke, i dali sme sa do vyšetrovania chyžky; pod posteľami, kanapou, v každom kúte po celej podlahe hľadali sme skrytých banditov abo aspoň škvrny krvi – úplne súc presvedčení, že sme vliezli do detvianskej pasce.
Nenašli sme nič, ani za prach podozrivého; pri tom všetkom sa naša rozdráždená obrazotvornosť nedala utíšiť.
Spiechali sme k oblokom… Nerozumejúc sa do kolieskového ústroja, nevedeli sme ťažké záclony vykrúžiť dohora.
Strach a núdza veľký majster!… Ja som vytiahol perorez a nepomysliac, že záclony nie sú moje, spravil som jedným rezom škáru, ktorou sa vonkajšie svetlo valilo k nám dnu oblokom.
Oh, oh, na oblokoch boli husté, hrubé mreže!…
„Vylámme dvere!“ šepkal som v smrteľných úzkostiach merníkovi.
„Hm!“ odpovedal tento s flegmou ľadovou od nepokoja. „Hm! Keď jedny vylámeš, zabijú ťa v druhých, bo vieš, že sme jedno päť dvier prešli.“
„Teda kričme von oblokom o pomoc…“
„V Detve ani ducha, kto ti príde na ratu?“
Letel som ku škáre na záclone spravenej, škúlil som von, chtiac vysliediť niekoho – a skutočne, radosť nad radosťou! V oči moje zablysli – žandárske šišaky a bodáky!…