„Nuž a čo teraz?“
Ondráša otázka zarazila. Nechápal, ako sa nemôže dovtípiť.
„Teraz? Dopasiem a — soberieme sa. Pôjdeme pekne do fary, ohlášky sa napíšu. O katechizmus sa neboj — ja zodpoviem i za teba. A bude nám celý svet závidieť.“
Zuzka bola zas veselá — dobrá vôľa vrátila sa jej, Ondráš to vysvetľoval tým, že sa jej zapáčily jeho reči. No ona chcela si ešte zahrať s ním.
„A jesť — čo budeme jesť?“
„Jesť? Niečo len vypasiem — to nám bude dosť“
„Ale si moc prepásol. Koľko ti chýba husí?“
„Ani jedna. Uver: ani jedna.“
A položil si na prsia dlaň.
„A Fialovie hus — kde sa dela? Tebe dávajú vinu, aj Rúbalovci žalujú sa na teba.“
Husár počúval bez slova — potom sa dobrácky usmial.
„Fialovie hus! Keď zašla do hory. Bolo jej ta nechodiť — mohla už mať rozum! A Rúbalovie prišla domov — to viem zjavne. Videl som ju, ako cestou zametala. Ale musela im zo dvora ujsť — nebolo jej nikdy dosť. Zašla niekde do sadu — otrovili ju. A teraz na mňa zvaľujú.“
„Nuž jesť by už len bolo čo, ale kde bývať?“
„No, veru! U totky, tam je hodná komora. Bude nám dobre.“
„Ja — ale ja nechcem sa po cudzích domoch potulovať. Ja sa chcem len svojho držať.“
„Dobre — vystavím... malý domček.“
„A v čom pôjdeš na sobáš?“
„V čom? Mám v čom.“
A husár obzeral svoje šaty, ktoré ani zanova nezodpovedaly lenovskému kroju: boly cele také, ako čo chlapcom v desiatom roku šijú — lenže zafarbené. I to na kolene bola veľká trhlina.
„Musíš mať háby ako iní mládenci.“
„Dá mi ušiť totka — keď dopasiem. Povedala, že mi kúpi i kožuštek.“
„Ale peniaze musíš mať na živnosť. Ha-ha-ha!“
Zuzka, zasmiala sa na jeho rozpakoch, že ho vohnala tak do úzkeho, i pobrala sa preč.
„Ty — neutekaj! Pozajtre je sobota, prídem si po pero.“
„Nie — pozajtre nie. Veď ti ja poviem, keď budeš mať prísť. Ešte nechtík nekvitne. Vieš?“
Ondráš sa uspokojil.
„Dobre, dobre!“
„Zuzka, strmým krokom odišla. Ondráš dlho pozeral za ňou — páčila sa mu.
„Hm... bude z nej žena! Dobrá robotnica. Chôdzu má ani granatier — nám dvom bude svedčať. A Dúbravovie — ale čo, ten jej je nie hoden! A ona sa mi prizná... hm, hm...“
A husár do večera nerozmýšľal o inom, len o princeznej, ktorú už našiel — ale v skutočnosti. Zámok na stračej nôžke nekrúti sa už, zastal. Nebolo mu treba ani dupnúť naň.
Kapitola 3
Husárova totka bývala v poriadnom domčeku prostred dediny. Je už vdova, a to pobožná vdova. Nezameškala by jednej nedele, a čo by mala kolenačky ísť. A to jej dodáva v obci veľkej vážnosti, lebo ona i robí tak, ako i hovorí. Neopustí núdzneho, a čo by sama sebe mala utrhnúť. Ale zato prezrie svojím skúmavým okom každého žobráka, a ak vidí, že je ešte schopný práce, nedá mu nič, len obleje ho ešte takou vriacou polievkou jazykovou, že žobrák ani nevie, na ktorú nohu stúpiť, idúc z jej dvora. A to vo všetkom je takáto akurátna, vysoko stojí nad všetkými ženami v Lenovci. Ľudia uznávajú jej nadvládu a chránia sa jej jazyka. Z úcty volajú ju v celej dedine totkou.
Len vo svojom vlastnom dome nemôže nič vykonať. Inde na čo sa poberie, to i vykoná — no doma nemožno. Predmetom jej ostrého jazyka býva Ondráš. Čo sa mu naduplikuje — a to všetko darmo, ani čo by hrach na stenu sypal. On nezohne šije svojej pred ňou, jeho netečnosti nedotkne sa ani pekné, ani špatné slovo — nič. Iný na jej mieste bol by prestal perly do blata, hádzať a vodu do koša liať — no jej energická povaha nemôže strpieť nijakého odporu, robí nové a nové pokusy.
No márna práca mechúr do vody tisnúť, a ešte márnejšia Ondráša chcieť preinačiť. Machuľa bude Machuľou — kým len jedna vrana bude kvákať.
Totka práve prišla zo žatvy a ustatá odpočíva si na podstene. Tu kde sa vezme, tu sa vezme — milý Ondráš vojde do dvora. Jeho tvár nakrivená úsmevom. Vidno, že príroda určila ho biede, strádaniu — tento úsmev mu tak nesvedčí! Totka zvedavo pozerá naň, cítiac, že nesie akúsi dobrú novinu.
„Totka, keby ste vedeli!“ „Keby som vedela — nemusel by si mi povedať.“
„Nuž poviem vám čosi.“ „No!“ posmeľovala ho ona. Ondráš oblapil jej hrdlo a detinsky pritúlil sa k nej. Jej srdce pohlo sa nad ním — oteplelo, zahorelo k nemu láskou, materinskou láskou. Keď takto túlieval sa k nej, prišla jej vše na um nebohá sestra, ako na smrteľnej posteli odporúčala jej svoje jediné, nešťastné dieťa... Oči jej zvlhly — pohladila parobka po jeho drsných vlasoch. I posmelila ho ešte raz: „No — veď už len povedz, ak je niečo dobrého.“
„Čidali že dobré! Idem sa ženiť.“ „Čo ti zas máta v hlave? Že-e-niť?“ „Hej, ženiť,“ prisvedčil s dôrazom Ondráš. „A koho berieš — či metlu?“ „Zuzku Bežanovie.“
„Nože ma, prosím ťa, nejeduj. Zuzku Bežanovie! To len tak — Zuzku Bežanovie. Za teba, synku, ani Cigánka nepôjde — nie to Zuzka Bežanovie. Čo si to len zas nabral na tej paši do hlavy! Povedala som ti, aby si tam nemilobohu nevylihoval, ale aby si si radšej z Nového zákona niečo prečítal. Zuzku Bežanovie!“
A totka bola už tam. Z jej hlasu všetka mäkkosť zmizla. Ondráš len ešte prisviedčal: „Hej! Zuzka... pôjde za mňa — povedala.“ „Iba ak jej rozum za sáru padol!“ „Ona povedala. Len čo dopasiem, bude sobáš.“
„Veď ťa on starý osobáši! Ale papekom! Že mi to v dedine nikomu nepovieš, lebo stihne niečo dopočuť — tylom ti jazyk vytiahne.“
„Ale keď Zuzka chce...“
„Povedám, že sa mu rozum čistí. Len si rozváž: ako by chcela teba Zuzka? Gazdovské dievča — žobráka, najkrajšie dievča — strašidlo! Pozri len, aký si! Ani žobrák takto nechodí.“
„Ale už nebudem — odo dneška!“
„A ty — vieš ty, kto si tú vezme? Už je v sľuboch s Janom Dúbravovie. Na jar pomáhal u Bežanov orať — i teraz tam kosí. Nuž tá by azda Dúbravovie nechala a teba chcela!“
„Už sa rozišli. Že ho nechce.“ „Kto ti to len natrúbil? Povedz ty mne, ale spravodlivú pravdu.“
„Ona mi povedala, keď mi doniesla jesť na pašu.“
„No? Ale radšej ti mohla povedať, aby si si tuto koleno poplátal — mládenec! Fuj, keď sa len nehanbíš taký chodiť. Ako lipa! Pozri na seba, aký si. Keby si sa aspoň len nosil ako ľudia.“
„Hej — kúpim si nohavice i halenu. Na Všechsvätých kúpite mi i klobúk a jančiarky, a potom...“
„Choď do hory a naodlupuj s kôry drevených groši. Ak ti za ne ušijú nohavice i halenu — dobre.“
„Za to mi neušijú, ale čo vypasiem.“ „Ty? Nikdy nič, ani krajciara. Všetko si prepásol. A ja, hriešna stvora, staraj sa, ako ho zaodieť a zaobuť na zimu.“
„Ja budem mať háby — ušijú mi. Ja som neodpásol ani jednej husi — zvaľujú na mňa.“
„No, dobre. Ale kde budete bývať? Nazdávaš sa, že ťa na prístupky vezmú a budú ťa tam obchodiť?“
„Starý nám dá sádok — v ňom vystavím dom.“
„Iba ak ho ulepíš z blata alebo hliny...“
„Z dreva bude — z dreva.“
„Ale to sa na veľmi moc podoberáš. I pásť, i háby si dať ušiť, i oženiť sa, i dom vystaviť. Vedel bys‘ i rukami tak robiť ako jazykom... to by bolo!“
„Len kúpte vlny — na háby. Upradieme ešte do jesene, kým niečo bude...“
„Synku — kým niečo bude, do tých čias i desiata vlna narastie na ovciach. O to sa ty neboj! Len nepopečkuj s takými vecami, ako je ženba. Ak to starý počuje, ten ťa na mieste zabije. No a mladý Dúbravovie — ten ti väzy vykrúti“
„Ja nepopečkujem, ani nebudem. Mne povedala — a budem sa ženiť.“
„Mlč mi ho, bezbožné dieťa! Nerob sám zo seba posmech — dosť, že ho druhí robia. Modli sa Bohu, aby ti dal dar Ducha svätého a rozumu dobrého.“
Ondráš utiahol sa pred rozhnevanou totkou, ktorá hupkom odišla do Bežanov, že vyzvie, čo je vo veci.
Bežanovie gazdiná len vytreštila oči, čo hľadá u nich stará totka.
„Joj, veď ste už dávno u nás neboli! Mali by sme vám dať vajce. Len čo vás sem donieslo?“
„Ale, pomysli si len: ten chlapec čo si vzal zas do hlavy — chce sa ženiť.“
Bežanka od divu pľasla si dlaňou o zásteru:
„Ach, už len nepovedajte!“
„A, stvorička,“ pokračovala totka, „že si tvoju dievku vezme.“
Bežanka, majúc ruky v lone preložené, zdvihla pravú a posotila ňou totku, znakom zarazenia.
„Ach, choďteže — choďte!“
„Veru tak! Mne tiež len sa niečo nestalo od jedu. Ženby ešte nikdy nespomenul — len dnes sa ňou pochválil.“
„Iba ak by sa mu zas niečo robilo. Ono tá jeho hlava je nie celkom na mieste. Je ako dieťa.“
„Pravdaže — bez rozvahy. Ale jeho ktosi musel navdať. On povedá, že tvoja dievka.“
„Nuž?“
„Nuž, že mu sľúbila, keď mu doniesla jesť. Do jesene má byť i veselie.“
Bežanka rozosmiala sa chutno.
„A veru možno! Zas jej nejaký parom posvietil — možno!“
„Nože jej povedz, nech mu dá pokoj. Potom by iba ja mala s nim trápenie.“
„Pravda... pravda. Viete, to je mladé stvorenie. Tára vám a pletie bez všetkého poriadku. Moja dievka veru rada si zažartuje. Od malička bolo také milé a všetečné — čo nedaj Pane Bože — div vám na oheň nepuklo. Ale jej poviem, nech mu nemätie hlavu — neborákovi.“
„Hej, prosím ťa — povedz jej. Nech sa radšej ani neschodí s ním. Veď mu ono to vyjde z hlavy.“
„Nuž a akože? Pravdaže vyjde!“
A rozišly sa v najlepšej shode. Každá z nich pochvaľovala druhú, aká je hodná, múdra osoba. A obe boly veru hodné, múdre osoby.
Kapitola 4
Ondráš Machuľa robil vážne kroky k svadbe. Hneď v ten večer poplátal si na kolene nohavice, aby zajtra nemala mu čo vyhodiť na oči. Chcel včas zajímať i včas zašiel za chovou. Choval sa u susedov niže Bežanov. I podivili sa gazdovia, keď tak včas vpálil im do domu. Indy prichádzal o pol poludní, keď jedlo už zastydlo — dnes bolo ešte na paňve.
„No, synku — dnes si akosi včas vstal. Musel si sa akosi nenavečerať, ako svedčí. Akiste si sa hanbil moc jesť — Zuzky.“
Ondráš sa významne usmial na gazdinú, ktorá tak prezrela jeho srdce i žalúdok. Ešte väčšmi ho potešilo, keď mu doložila:
„Ondráš, ozaj, treba by sa bolo o niečo obzrieť ... roky prichodia... kým si mladý, zaopatri sa. Na starosť už neskoro.“
„Veď — veď,“ horlivo jej prisviedčal. „Už som sa postaral.“
„Ba kú jazernú strelu! Aha — aký ti to! Potmehúdol! Ale na veselie ma len zavoláš! Chcela by niečo užiť.“
Ondráš jej nesľuboval nič. Mal by ich mať na veselí, keby zavolal každú, ktorá sa mu len ponúkne! Nazrel do kuchyne, zamračil sa. Na paňve zazrel zemiaky, ktoré ešte ani nevrely, len začínaly sa peniť.
„Nemáte niečo zjesť? Šiel by som už.“
„A čo ti je tak nahlo ? I o dve hodiny máš dosť času. Už vidno peny — dočkaj, kým zovrie.“
„A od večera vám niečo nezostalo? I studené zjem.“
„Veru to! Abys‘ ma ohováral, že ťa studeným chovám! Ja len neviem, čo sa ti dnes stalo, že sa toľme náhliš.“
„Zajímať chcem — zajímať.“
„A načo ? Ešte ani teliec nehnali... Či chceš pred teliarom?“
Ondráš sadol, čakal ako na klincoch. O chvíľu — jemu zdalo sa, že o rok — predložili mu švábky s mliekom. Jedlo, ktorému bol nadšeným ctiteľom. Teraz netešil sa mu tak veľmi. Hodil do úst raz-dva, nabral plné hrsti švábky a odišiel zajímať, cestou dojedajúc.
Husi zajímať — to nie je žart! Na to treba aspoň toľko, ak nie viac zbehlosti, ako na vedenie vojska. Ukrýva sa to pred pastierom — hľadí sa mu s očú stratiť. No Ondráš zná všetky spády svojho povolania — prenikne všetky fortiele husacieho umu. Na dlhé paradlo vztýči svoj klobúk a husi bojazlivo zaberajú pred ním. Len veľké šťastie, že to takouto pletkou dá sa nastrašiť — ináč by mu nik nedal rady. Lebo pri všetkom strachu pred Ondrášovým klobúkom hútorí jedna s druhou bez prestania. Tu staryga gagoce, svolávajúc svoje mladé, strativšie sa od nej v tej trme-vrme; tu zas mladá kvíli, ocítiac sa medzi neznámymi osirotenou.
Tu zas jedna staryga ďubne druhú, že sa jej kŕdliku príliš sblížila. A to ide celou dedinou tak. Husací gagot rozlieha sa s jedného konca na druhý. Tu ide zbožný voz, i musí zastať — husi nevystúpia, ženú sa ako slepé i pod kolesá. Tu i Ondráš pričiní sa, aby nebolo ticho. Mácha za nimi klobúkom na palici, i kričí: „Hinda — jáj — jáj! U-ú-ú-ú! Haf — haf — haf!“ I napodobňuje hlasom všetky zvieratá. Zas zahvizdne za nimi, zas zarafá palicou na haluzovom plote — a husi uháňajú.
Ale takýto strach pôsobí len na malú dištanciu — ktoré sú pred husárom, utekajú, ktoré sú len trochu vbok, už zastanú. Tu pobehne k nim — no predošlé mu zastanú, necítiac ho za sebou, a pokračujú vo vade. Tak povstáva hneď na pravom, hneď na ľavom boku zvláštne prúdenie, bez konca a kraja.
Tá miešanina husích a ľudských pokrikov rozčuľuje nervy. Človek, keď popri ňom taký kŕdeľ prejde, ako osprostený zastane a dlho, dlho cíti, že mu v ušiach piští.
Len Ondráša netkne sa toto. Všetky práce on koná a pritom i ohliada sa do sadov a medzierok. Lebo husi, pocítiac, že rákoš sa už blíži, utiahnu sa do závetria, aby ušly očiam svojej gazdinej. Ani nečuchnú, zaprú svoju prírodu štebotavú za ten krátky čas: no keď raz kŕdeľ prešiel a zavládla tichosť — vykradnú sa opatrne z úkrytu a zájdu niekam do zakázaného. Vidno, že nesladí sa im pod feruľou Ondrášovou.
Kŕdeľ došiel pred dom Bežanovie. Ondráš sa ohliadal, kto vyženie husi. Nevidno nikoho — ani husí. Skočí do dvora a skúseným okom prezrie naraz celý dvor. Husí nikde — len gazdiná chodí, prezerajúc všetky ukryty.
„Prekliaty hyd! Ani čo by sa boly prepadly!“
„Kdesi budú schované!“
A Ondráš pomáhal jej hľadať. Odchýlil stajňu — nič. Vošiel do nej a obrátil sa do kúta k malému cáročku — a hľa, v ňom sú utúlené.
„Hinda — hinda! Jáj — jáj!“
A husi vyhrnuly sa z cárka a s veľkým šumotom bežaly stajňou. Za pokutu každá, skočiac s vysokého prahu stajne, udrela sa o hrvoľ, nestačiac zaveslovať v povetrí labou.
Ondráš mal na ceste roboty, kým sohnal sem a ta rozlezenú čriedu.
Na paši nepolihoval, nekradol Pánu Bohu deň. Keď sa husi napásly na pažiti, zašiel do neďalekej hory. Obzeral ju, či sú v nej nejaké sucháre. Bola tam húština i mnoho uschnutých, zakrpatených jedlíc. Vytiahol z kabáta nožík, čo mal na galúne o gombíkovú dierku uviazaný, a pretiahol niekoľko ráz palcom po jeho ostrí. Tvár sa mu uškľabila; vidno, že mu jeho ostrota lahodí. Horko-ťažko vyškriabal sa na suchár a odrezal vrchovec s neho. O chvíľu ich mal celú hromadu pred sebou. Kôra s nich opršala a haluznatý vrchovec podchvíľou bol pretvorený v úhľadnú habarku.
Tak míňal sa mu čas. Na čele sperlil sa mu pot v hrubých, bohatých kvapkách, i odtekal dolu lícami do strniska jeho riedkej brady. No on nedbal. Pracoval usilovne, aby vykonal, čo si v noci na posteli umienil. Ani sa nenazdal, len keď za ním stála gazdiná s obedom.
„Ani ma nevidíš — od veľkej roboty. Čože to stružlikuješ?“
„Len...“
Nevyjavil svojho tajomstva.
„Ľaľa — koľko habariek! Kde ich len nabral toľkú silu ? Akurát i mne treba — mohol bys‘ mi veru jednu dať.“
„No — túto!“
„A veru bude. Pozrite ho len — ako ju poriadne spravil. No!“
A gazdiná chytila ju medzi dlane a vrtela ňou, ako by robila zátrepku.
„Čo ti len dám za ňu? Múky ti netreba, keď sa po domoch chováš ...“
„Dáte mi chlp vlny — ale hodný. Je skoro najväčšia.“
„A načo ti bude vlna?“
„Hm — načože by bola? Na nohavice.“
„Mhm — chceš sa vystrojiť. Dobre máš! Navečer si príď — dostaneš.“
Večer, kým do pol dediny došiel, habarky mal už rozchytané. Pod pazuchou niesol miesto nich hodný uzol bielej vlny. Gazdiné mu i naprihadzovaly: tešilo ich, že sa už má do niečoho. Len jednej habarky nechcel už nikomu prepustiť. Pýtaly ju už mnohé, no on nie a nie. Sľúbil, že zajtra ich zas donesie hodnú viazanicu. Ženy sa upokojily.
To bola zo všetkých najväčšia i najkrajšia. Ondráš, čo len vedel, najkrajšie cirády navyrezával na ňu. Keď prišiel pred Bežanov, zaniesol ju dnu.
„Čože si nám doniesol, čo?“ usmiala sa mu gazdiná — budúca testiná.
„Habarku. Videl som, že nemáte — nuž...“ „Tisíc tisícov! Veru sa mi zíde. No! A čože pýtaš za ňu?“ „Nič.“
„Ej, ba! Akože by to bolo? Darmo sa ani Pánu Bohu nemodlíme.“
Vybehla na pôjd a odvalila hodný rezeň slaniny. Kým sišla s pôjda — Ondráša už v izbe nebolo. Habarka ležala na stole.
Gazdiná zastokla ju do rámika, ktorý slúžil i za lyžičník. Usmievala sa.
Po chvíli vrátili sa všetci Bežanovci domov. Popredku gazda, za ním čeľaď. Gazdiná zavolala dcéru do kuchyne.
„Ty, dievča — ja neviem, čo je to... ale ten husár sa nám akosi veľmi obšmieta.“
Dievka pobledla a zažmurkala. Poznať, že sa zľakla. Ale zvedavosť ju tiež trápila; opýtala sa:
„Nuž?“
„Nuž ráno mi on sám husi vyhnal — toho ešte nikomu neurobil; teraz nám zas habarku doniesol... nič nechcel za ňu. A včera večer bola tu jeho totka sa žalovať, že je celý zbláznený... len ženiť a ženiť. Že vol‘áko na teba myslí.“
„Blázon sprostý!“ a dievka vyšla z kuchyne. Mať podkladala pod panvu i povrávala si: „Hodné dievča — všetko sa mu podkladá. Mladých zaťov na každý prst desať! Len sa tak pretekajú o ňu. Nuž chvála Pánu Bohu!...“