Slepá kura a zrno
V jednom z predmestí Prahy v tej a tej ulici je sklep. Ale to nie je sklep ako sklepy. Tu sa skvie nápis: „Pekařství Pavla Doležala. Třikrát denně čerstvé pečivo.“ Ostatne, každý pekár má „třikrát denně čerstvé pečivo“, aspoň na tabuľu sa to dá napísať. Lenže tu naozaj vidíš, že to pečivo je čerstvé. Všakové rožky, tu rascou a soľou, tam zas makom a cukrom posypané, inde zas žemle a pletenáky. A tie poličky sklené ! Na nich porozkladané buchty, torty, lievance, koblihy, bábovky — všetko veci, nad ktorými odborník a znalec nemôžu sa neoduševniť. No, a vianočky tiež nechýbajú.
Čo sú vianočky? Škoda, že mnohý to nezná! Pletenáky s hroznami a mandľami, pomazané medom, pripečené, až kôra na nich chrumká. Predávajú sa po päť, desať, dvadsať krajciarov — podľa veľkosti. O Vianociach ich Praha minie iste krásne množstvo, lebo bez vianočky nesmie byť na Vianoce náš domovník Houžvička, ani pán rada zemského súdu Svoboda. No sú ľudia, ktorí ani deň neobídu sa bez vianočky.
Vianočky u Doležala sú vychytené. To ochotne dosvedčí i pán JUC. Antonín Komárek. Každý deň okolo štvrtej po obede kúpi si vianočku a hostí sa na nej vo svojom mládeneckom útulku v ulici Žerotínovej č. 18, III. p. I dnes vchádza, hľa, do skliepka a predavačka ho víta ako starého známeho.
„I pekně vítám, pane doch...“ ,Dochtor‘ nestihla vypovedať. „Tvár je tvár pána Komárka, ale šaty nie sú jeho,“ pomyslela by si, keby stačila myslieť. „Ach!“ vzdychá celá vychytená, obzerajúc si ho s nesmiernou hrdosťou. Hľa, i do jej sklepu zatrúsi sa jemnejší človek — nie iba samé slúžky, panské a kuchárky. Keby mala knihu, čo by sa do nej zapisovaly mená významnejších návštevníkov, iste by ho vpísala — takto bude iba rozprávať i detným deťom, že od nej kupoval vianočku c. a kr. poručík. Ostatne, papier je mŕtvy, a jazyk živý — ten vie šikovnejšie niečo rozhlásiť.
Nuž pravda svätá, pán Komárek je nielen JUC., ale i c. a kr. poručík v rezerve.
Stará strežie, na ktorú vianočku padne jeho oko, že mu ju hneď zabalí. No tu nevie sa prenadiviť, že jej ukazuje nie za päť, ale inú, za dvadsať krajciarov. „Nuž pán je väčší, ako bol — môže si väčšiu vianočku dovoliť,“ húta predavačka, sypúc oblaky tlčeného cukru na korku a baliac vianočku do bieleho papiera. „Tá-ak, pane — tento,“ vraví mu s okúzľujúcim, šťastným úsmevom.
On vzal balík, zaštrngal šabličkou, zakosil ľavou nohou a pozbavil skromný skliepok pána Pavla Doležala svojej vzácnej prítomnosti, vyjdúc na dlažbu, júlovým slnkom dobre rozohriatu.
Je pravda, smutná pravda, že literáta všeobecne majú za cigána. Neviem, čím literáti to zaslúžili! Tu je také miesto, že i pôvodcu tejto rozprávky, hoci nie je literátom, dosť ľahko spravia cigánom. „Rezervelajtnant v plnej paráde, o štvrtej popoludní, v lete, v krásnom počasí, pôjde ti do skliepka čo hneď pána Pavla Doležala, kúpi si za dva šestáky vianočku a bude ju teperiť mestom až do Žerotínovej ulice č. 18, III. p. Čo myslíš, že my neznáme, čo je reglement?“ osopia sa starí, skúsení vojaci. A predsa je tak. Pán Komárek sám by bol v rozpakoch, keby sa ho čestný súd pýtal: prečo, ako to mohol urobiť ? Sám nevie. Idúc z kontrolného shromaždenia popri sklepe Doležalovom, neodolal vianočkám. A keď už bol dnu a pozeral na ne, prišli mu na um krajania: MUC. Skála a Jeřábek, technik, ktorí bývajú tu neďaleko v ulici Nejedlého č. 5, III. p. Pohlo sa mu srdce; rozhodol sa, že ich navštívi a počastuje vianočkou. Koniec mesiaca tu, Skála a Jeřábek vyskočia, keď zazrú vianočku, a on zas bude potešený, že ho raz vidia v dôstojníckej uniforme. Veď známe, ako minister vojenstva barbarsky obmedzil nosenie uniformy rezervným dôstojníkom. Báť sa nemá čoho. V predmestí garnizóny nieto, nestretne ho teda ani oberst, ani generál.
I skutočne bez prekážky došiel do ulice Nejedlého č. 5 a vybehol ako strela do III. poschodia. Zaklopal na dvere, kde sú pribité vizitky: „MUC. Josef Skála“ a „Filip Jeřábek, technik“. „Budú tí radi!“ húta a usmieva sa, s akým potleskom ho prijmú. Majú tam síce bridlicovú tabuľku, na ktorej stojí: „Návštevy p. t. pp. c. kr. listinou kdykoli vítány. Ty druhé mohou vystat!“ No vie, že jeho návšteva, keď sa i nevyrovná listárovej, nebude im celkom proti vôli. No v izbe ticho, nikto sa nehýbe.
Postál sklamaný i zahanbený, i píše na tabuľku: „Přinesl jsem vánočku. Podruhé také čekejte, potvory!“ i ide dolu tými istými schodmi. „Darmo je,“ myslí si. „Bude celá mne, zostane mi i na ráno.“ A kráča tuhým krokom do Žerotínovej ulice č. 18. Ako zahol do ulice Všehrdovej, zastal a díva sa, i neverí vlastným očiam.
Proti nemu kráča pán František Beran cumgentibus, t. j. s paňou, dcérou a synom. Ako by sa nedivil, keď sa ani nenazdal! Myslel, že sú doma, v Kozoduboch, a dozerajú, ako ženci ukladajú snopy do krížov, alebo že sú, keď i nie všetci, ale aspoň pani Beranová s dcérou Boženou, v Sedmihorkách, kúpeľoch, kde tak radi leto trávievajú.
Pán Beran môže si dovoliť i také výdavky; iný by si dovolil i inakšie, keby mal jeho žírne polia a nadovšetko: jeho sporiteľničnú knižku a akcie. Prekvapilo ho to. Veď len včera bol u jeho syna, malého Frantu, ktorému dáva hodiny, a ten mu nič nehovoril o návšteve rodičov.
„To nás teší, veľmi nás teši!“ volá pán Beran, stískajúc mu ruku. „Franta bol po vás, nenašiel vás doma. A tu takáto priaznivá náhoda! No — poďte s nami.“
Ale nešlo to tak ľahko. Musel sa zvítať s paňou i slečnou Boženou, ktorá dnes kvitla ako ruža. I vianočka je na prekážke: musí ju všakovak nebadane ukrývať.
„Aký statný dôstojník!“ chváli ho pán Beran, kladúc mu ruku na plece a obzerajúc ho. „Zmohutneli ste odvlani, hoci boly štátne skúšky.“
Dôstojník sa zapálil sťa mladá slečinka. Šibe okom na Boženu, čo tá na to. Ale tá napráva si široký rukáv, v ktorom tratí sa jej nežné rarnienko. V očiach má akýsi vzdor, ako by mu chcela povedať: „A čo si i generál, neobzriem ťa!“
„Dosiaľ taká pyšná, taká, taká...“ sám nevie, ako by to bližšie označil.
Minulé vakácie strávil u rodiny beranovskej. Malému Frantovi hrozila neodvratná katastrofa z gréčtiny a latinčiny, treba bolo vziať inštruktora k nemu. Profesor odporúčal pána Komárka, ktorý dosiaľ udržoval s latinskou a gréckou gramatikou styky dôverné, živiac sa v Prahe skoro iba hodinami. Rodina beranovská zapáčila sa mu. Zápalisté srdce jeho Božena podpálila, i prikladala na vatru polienko za polienkom. Tak sa stalo, že keď jachal z Kozodubov do Prahy, neplakal Franta sám. I inštruktor sa krčil v kúte vagóna a nejeden vzdych zaslal do toho smutného, jesenného kraja, ktorý ako besný letel pred oblokom vozňa. I jedoval sa, že vzdychá. Vedel, že ona sa teraz smeje, smeje; naňho ani nemyslí. Ukrutná!
Od vakácií všeličo vyfučalo z hlavy. Prestal na ňu myslieť. Cesta do Prahy, tie vzdychy — to mu bolo už smiešno... No tu zas, ako ju videl, srdce zabúchalo, sťa by na poplach. Prvá myšlienka týkala sa jej. Čo povie, ako pozrie naň, ako sa zadrží, vidiac už nie prostého inštruktora, ale c. a kr. dôstojníka. A hľa, ona nič — ako by ho tu ani nebolo.
„Náš plán je tento,“ vraví pán Beran. „Dnes večer divadlo, zajtra celý deň výstava. Lóžu už máme kúpenú, starosti nemáme. Keďže je horúčosť a času do divadla dosť: uchýlme sa do nejakej poriadnej záhrady, kde sa čapuje plzenské, ale dobré!“
„Plán nie planý,“ usmieva sa pán Komárek a myslí si: „Aspoň raz budeš sedieť v lóži, šuhajko, a pri nej, pri nej... A tá záhrada — aspoň nebudeš s touto vianočkou chodiť.
„Čo by sme šli k Choděrovi,“ radí pán Beran.
„To je ďaleko,“ odporuje pán Komárek.
„A čo: vysadneme na rýchlu tramvaj,“ posmieva sa pán Beran, i skutočne berie sa k vozňu.
Pán Komárek si zúfa. Veď má pod pazuchou vianočku! Nech si sadne do tramvaje, prídu „na čiaru“, na hranicu medzi Prahou a predmestím: a tam stoja bdelí strážnici, čo vyberajú clo. Prezrú každý košík, či sa v ňom niečo nepasuje. Nazrú i do fiakra, ba i pohrebného voza, či nejaký šikovný pašerák nevezie v ňom na trh bažanty, mladé husi alebo teliatka. Známa vec, akí sú pašeráci prešibaní! A on by mal prekĺznuť s vianočkou cez čiaru, cez ktorú ani vrabec bez poplatku nepreletí! Chytia ho, rozbalia vianočku pred obecenstvom, ale čo tam obecenstvo: pred ňou, pred ňou ju rozbalia; ukážu, že on vianočky prenáša. Ako sa roztopí jedným razom celá dôstojnícka sláva.
„Ja viem o lepšom pive,“ vraví pán Komárek starému pánovi. „A Choděra už umrel. I miesta sotva tam dostaneme.“