“Ale kde ti sliepka! To bol hurt! Ä otec vyšiel na dvor. Ja za ním. O slak čosi búchalo.
To nás Martin vábi,“ myslel som si. Čože je?“ skríkol otec. Nastalo ticho. “Veď tam čosi búcha, pod slakom!“ obráti sa ku mne. “Tam kdesi, ale keď je tma!“ “Idem po lampáš — stoj tu, chlapče, a krič, ak by niečo bolo...“
Pod ovčiarňou zošuchotaly omlacky, videl som tmavú postavu bežať k slaku.
“Ňaňo, hybajte, tu je!“ kričal som, ako by ma na nože bral.
Tu ma ktosi chytil od chrbta za golier. Hrozne som sa preľakol.
“Čuš, nekrič!!“ tíšil ma hlas Žošin. Z obloka bola nachýlená a držala ma. “Ňaňo!“ kričal som plným hlasom.
“Jožko — Jožíčko, prosím ťa!“ horúca dlaň Žošina mi zakryla nos a ústa.
Ja som sa jej vymykol a hybaj k slaku. Tam sa drapcoval ktosi nahor, ale zakaždým odpadol.
Pod stenou sa ukázal lampáš. Postava sa učupila a štvornožky zmizla kamsi. Stál som a načúval. Pod ovčiarňou zošuchotala slama. Hodil som sa ta.
“Ňaňo, tu je! Držím ho za krpec!
Vtom ma čosi čapilo po tvári. Pred očami mi bolo, ako by horel bengálsky oheň. Iskričky ohnivé mi tancovaly. Keď som sa stepení so zeme a šuchol si tvár, vlhká teplota mi zahnala dlaň.
“Môj nos!“ reval som. “Odrazil mi nos!“
Keď som prehliadol, videl som otca, že kľačí komusi na prsiach.
“Zasvieť, ký je to čert!“ rozkázal mi.
Svetlo lampáša padlo na Chovanovu tvár.
“Čože tu hľadáš? — ha? Poď ty do izby, poď!“ A otec chytil ho za dlhú, pevnú šticu. “Poď, veď sa ťa ja spýtam, čo hľadáš tu v čertovej materi!“
“Ach, strýko, nerobte mi toto. Veď ja som neprišel krasť,“ prosil Ondráš ticho, ale vrúcne.
“Ja len toto... Ach, nožička moja drahá...“
Otec ho voviedol do izby.
“Čože duluješ po cudzích dvoroch, čo tu hľadáš — strela ti v pečeni!?“ A triasol ho za šticu.
“Ach, strýko môj drahý! Nerobte! Veď viete, že som nie zlodej. Azda ste ma v sypárni napopáckali, či som vám niečo ukradol?“
“Čidali, žes‘ tu čertov lapal! No, povedz, čo tu hľadáš, povedz!“
“Ja-ja som prišiel na... veď viete, ako mládenci, kde majú dievku...“
Povedal to skoro s plačom. Ja som sa škodoradostne rozrehotal.
“Čuš, pačrev!“ zaťal ma otec, pozrúc prísne na mňa. Naraz ma pritiahol k lampášu. “Veď si ty zakrvavený ani mäsiar!“ “Keď ma ten kopol!“
“Ale tento?“ A na tvár Ondrášovu dopadla ruka otcova. “Ale ten?“ zúril otec. “Veď je ten nie hoden, aby môjmu dieťaťu vody podal!“
Toto slovo otcovo mi nahradilo všetku bolesť, i všetko, čo som týchto vakácií vytrpel. “Predsa ma len rád!“ jasal som a bol by sa mu hodil k nohám, vybozkával ruky, keby on také veci nepokladal za hrozne smiešne.
Ondro by bol dostal viac, nech nepríde mať. Ale tá postavila lampu na stôl a povedala:
“Preboha, aký div to robíš, starý? Ale chceš na šibenici odvisnúť? Ale sa ty bojíš Pána Boha — v božiu nedeľu takto...“
“Čo tu hľadá? Veď je to smelosť, do cudzieho dvora!“
“Nevieš, že i druhí takto chodia?“ krotila ho mať. “Veď on len išiel ako druhí...“
Za materiným chrbtom ozval sa žalostný plač. Otec pozrel v tú stranu a videl Žošu. Bola v krátkej tlačenici a mala cez plecia prehodenú šatku.
“Ale tento?“ chytil ho otec za plece. A že sa trochu poodstúpil, svetlo lampy padlo na Ondra. Nik by v ňom nehľadal toho samopašníka. Stál pokorne ani ovečka. Pravda, nie biela: ruky, košeľa, tvár — vôbec všetko zakolomažené. “Veď to akýsi kolomažník!“ rozosmial sa otec a ja za ním. “No, a teraz sa poberaj! Noc má svoju moc! Aby ťa ešte raz nedolapil, lebo živý nevyjdeš!“
Mať a Žoša vyprevadily ho na ulicu a zavrely dvere.
Políhali sme si, a teraz už som zaspal.
V nedeľu otec vstával iba na druhé zvonenie. Keď sa holil, obzrel si ruky.
“No, i ja som samá kolomaž! Kde len bolo pri kolomaži?“
“Ba či ti bolo treba takú sodomu robiť?“ začala mať. Vedela, že teraz každé jej slovo uváži, preto mu začala hneď za rána dohovárať. “Ani čo by bol sto zbojníkov zlapal!“
Kapitola 4
Mne bolo ako-tak. Nos mi bol nabehnutý, to je pravda — i keď sa zahojil, neukazoval doprostá, ale kdesi napravo. Čože mne — ale Žoša! Dostala od matere, preto, že otec materi tak zahromžil, i preto, že rukáv na najnovšom oplecku mala roztrhaný. Čipky aké najparádnejšie starohorské, ktorými bol rukáv obšitý, boly rozdriapané. Žoša sa dosť verala, že ona nie, ale mať ju zahriakla:
“A vari ja? A či heno ten ti chodieva do truhly?“
Ukázala ako na mňa. Ja som sa učupil nad nemeckou čítankou, keď som počul pravdu tak blízko popri uchu švihnúť... A zas minul celý rok.
Na druhé vakácie vrátil som sa hrdo. Na štvorke. Mal som totiž štyri eminencie.
To bolo na mňa dobre. Zachodili, najmä zpočiatku, so mnou ani s princom. No mať, tá mi azda odvykla a či čo. Nezachodila predsa len tak so mnou ako so Žošou.
Hneď prvé ráno som zašiel do mlyna. Majstrová ma ponúkla haluškami s vaječnicou, ale ja som skrivil nos — i tak dosť krivý. Ani čo by už nepamätal na ne. Majster vyšiel na mlynicu, zostal som s ňou sám. Pritiahla ma k sebe a začala ma objímať a bozkávať.
“Ach, ako mi odľahlo, keď som ťa zazrela, moje dieťa! Sťa keby toho môjho videla. Nevidel si ho tam niekde, keď si bol v tom svete?“
Trochu som sa hanbil, že ma tak bozkáva. Keby to videli moji priatelia — či by sa smiali! No nehol som sa, lebo mlynárky mi bolo naozaj ľúto. I slzy by mi boly vypadly, keby sa to bolo svedčilo na treťoklasníka.
Pokrútil som hlavou, že veru nie.
“Keby aspoň vedela, kde sa podelo, srdce by ma azda tak nebolelo. Ale možno sa tlčie pomedzi cudzí svet. Niekedy si snívam, že ho nikdy nevidia oči moje! Keby si vedel, čo sa ja naplačem!“ Sklonila hlavu a dlho, dlho plakala. “A pred ním nesmiem,“ riekla šeptom, ukážuc na dvere. “Hneď ma zahriakne, čo sa toľko mazním. Tak ho prosilo: ,Tato, pre Boha ich prosím, kúpia mi gazdovstvo!‘ A on nič. Ale teraz viem, že ho už mrzí,“ doložila bez plaču, s akousi útechou. “Neraz ho nájdem stáť pri koši — ale on sa tají. Oj, krv nie voda, to sa nezatajil“
Utrela si tvár a pokračovala:
“Ale i on je na otca. Čo si vezme do hlavy, nedajbože! Ja som mu dosť: ,Neboj sa, dočkaj, veď i Žofa príde k rozumu.‘ Ale on nie... A čo mala proti nemu?“ pýtala sa ma hrdo. “Čo mala? On sa pred hocktorým nezahanbí. A my tiež máme, chvalabohu, všetkého. Či ona nemohla tak v priateľstve? Aspoň peknú tvár ukázať! No, to sa mi veru vonkoncom nepáči...“
To už hovorila veľmi jedovato.
“Ja som jej tiež dohováral,“ začal som ja.
“No, však!“ zvolala živo. “A mala sa na koho upriamiť — veru ten Chovanov...“
“A neželie za Martinom?“ pýtal som sa ja.
“Neviem — neviem... Ale kde by! Mlado, nevie si ešte povážiť...“
Vyšiel som k majstrovi, ktorý koval kameň.
“No, akože — pán študent?“ zvolal veselo, prestanúc kovať a popľujúc si dlaň, v ktorej držal mlatček. “Privykneš na kuľašu — ha?“ A žartoval takto dosť dlho. “No, už i ja mám syna vo svete, sám sa kdesi zasial...“
Prestal hovoriť, trochu ako by sa bol zachmúril. Odišiel som domov.
Doma som o tejto veci mlčal. Žoša bola mi ešte cudzejšia než vlani. Ja som sa jej nepritieral a ona ani nestála veľmi o mňa. Týchto vakácií pridružil som sa k otcovi. Brával ma so sebou, keď išiel na jarmok alebo po inej práci do mesta.
“Aspoň mi porátaš, aby ma Židia nepocigánili,“ to býval jeho dôvod.
A ja som vďačne s ním chodil, lebo som ho mal veľmi rád. Do mlyna som prestal chodiť, lebo čo som raz ta vošiel, mlynárka sa vždy rozplakala,
Keď som mal odchodiť, dva dni predtým som sa šiel odobrať.
Majster ležal na posteli, hlavu mal obviazanú mokrými obrusmi. Dostal vraj ružu do tváre.
“No, vieš, kde je môj Martin?“ pýtal sa ma, keď zvedel, že som to ja. “V Pešti! A mne nepíše! Keby nie mojej sestry — ale tá sa s ním sišla. Nepísal ten!“ žartoval Brna. “No, ale ja som vypravil za ním list. Ak chce, nech príde — ale on nepríde, keď je raz tam. A vieš, čo robí?“ Majster si odhrnul obrus s očú, aby mohol na mňa pozerať. “Vo mlyne ti je!“ povedal s takou radosťou, že som sa musel zasmiať. “Vo mlyne, braček! No, reku, keď si vo mlyne, Boh ti pomáhaj, synu! Tak som mu písal. To je taký amerikán, čo múku natenko melie. Uč sa, reku, synku! To ti nezaškodí. I tvoj otec bol vo svete — i ty skús. Beztoho sa tu dosť namlynáriš.“
Nedá sa opísať Brnova radosť, s akou mi toto rozprával. Nebolo na ňom badať choroby; bol jarý, veselý.
“Prelial mi olovo, hlavaj!“ začal Brna znova. “Kde by nie — nočnou hodinou utečie! Všakovak mi schodilo na um — ale som nič nepovedal.
Stará mi letela k hlave: ty taký a taký... Ale vždy som si hútal: Martin má rozum. A vidíš! Či ho nemá dostatok? Podučí sa, príde mi remeselník dokonalý. Ja som hneď vedel, že pre tú si on nič neurobí. Múdry človek! Pomyslel si: “Keď ma ty nechceš, rob si, ako vieš...“ Ale tu ho čosi zamrzelo. “Ja nehovorím, ako že vaša Žoša... Ja by nedbal, lebo takto by bola súca, nuž ale keď nechce...“
“Dosť sa tá ešte naželie,“ riekol som ja.
“No, ešte môže sa i prevrátiť, ak dožijeme, ak dožijeme.“ A Brna sa chytil za hlavu a postenal. “Neviem, čo toto prišlo na mňa. Celý som omrzený. Ťažko takému, čo nikdy nechorel!“
Potešil som ho, že to všetko prejde, a vrátil som sa domov.
“Žofa, či vieš, kde je Martin?“ pýtal som sa sestry.
“Neviem,“ odpovedala koketne.
“A chceš vedieť?“
“A čo ma doň?“ vyšpúlila ústa.
“No, ty si, ty si...“ zajakol som sa od zlosti a vyšiel z izby.
Práve mi kufor nakladali na voz, keď vybehla kováčka zo mlyna.
“Ľudia — Brna umrel! Či ste to slýchali?“
Všetkých nás predesilo. Počul som, že mu je horšie, ale toto nikto nečakal. Taký chlap ako Brna, a tak naraz podľahnúť!
Nemohol som sa zdržať — vbehol som do mlyna. Izba bola prázdna, len mlynárka nariekala, oprúc hlavu o kozub. Ani nečula, že niekto vošiel.
Na posteli ležal ustrety Brna. Usmievavá, milá tvár bola premenená. Nikto by ho takto nepoznal. Zastal som, nesmierny žiaľ mi ľahol na dušu. No v tom som pocítil, že som tu zbytočný, nemám tu čo hľadať. Vybehol som zas, nepozorovaný majstrovou. So slzami v očiach lúčil som sa od svojich. Majster mi bol na ume.
Keď som Žofe podával ruku, pošepkal som jej:
“Vidíš, ani syna si nevidel, keď umieral. To ty budeš mať na svedomí!“
“Ja som ho nevyhnala!“
“Pre teba utiekol z domu. Ej, budeš ľutovať!“
Zaplakala nahlas, ale to iste len, že som sa lúčil od nej.
Tohto roku mi mať zasa dopisovala s pomocou svojho kancelára Ďura Kacinu. Bolo to od nej veľa, lebo v druhej triede nedostal som ani jedného listu od nej. Prečo, netreba mi vysvetľovať. Tieto listy boly mi znamením, že i mať verí, že moje pokánie ide byť trvalé. A Kacina napredoval vo svojom umení, čím ďalej obracal pero. Jeho listy nezáležaly zo samých: Pozdravuje ťa ten a ten na stotisíckrát a tam a tam na stotisíckrát... Začal do nich trúsiť i veci bežnejšie, ktoré ma veľmi zaujímaly.
Tak v pôste som dostal dlhočizný list a na konci stálo: “Tak tu nič, čo by bolo nového. Iba že sa našej Žoše triafalo šťastie, a ona nechcela. Lebo Martin je už doma a melie veľmi dobre, všetci ľudia ho chvália, že je dokonalý majster, i mýto neberie bez poriadku, ale iba koľko načim. Tak bola tu ona stará i s kováčkou, lebo sa pokladajú za rodinu, ale veru Žofa nechcela, nuž sme ju nesilili, lebo silená robota nebýva vraj spravodlivá. Nuž sa to celkom rozišlo; neviem, čo Martin urobí. Pravda, je i pôst, nuž azda nebude teraz konať, iba ak by potom niekedy. Ja by nebola dbala, lebo Chovanovie bude tak i tak — odobrali ho z tretej klasy a musí ísť na tri roky. Plačú veľmi, že sa mu to stalo; keby ho boli aspoň na prvom raze vzali, už by mal dva roky odslúžené. Ale som si potom i tak — má už tie čepce, a keby sa vydala zaňho, musela by mať majstrovské a tieto by neboly na nič. Nuž neviem, ako bude, ale ako Pán Boh dá, lebo on všetko rídi a spravuje najlepšie, len sa ho nespúšťaj, lebo keď sa ho spustíš...“ Tu nasledoval dlhý odsek nových napomenutí a všakových naučení.
Ja som na to všetko hodil rukou a vo svojej odpovedi ani nezaspomenul. Vedel som už dobre, čo by Žoša povedala.
Keď prišly vakácie, šiel som Martina navštíviť. Vyrástol z neho chlap ani buk a každý mohol poznať, že sa udal na otca. Srdce sa mi stislo — nevedel som, ako ma prijme, keď so Žošou tak pochodil. Ale obavy zmizly. Ako ma zazrel, jeho sivé oči zažiarily.