„Veru svätá pravda. Ten je nie súci za gazdu, len za akéhosi hvezdára... Večne v tých knihách sa prehrebá.“
„Veď nech sa tam prehrebá, ale dedinu nech neuvaľuje do takého posmechu.“
Kapitola 2
Miško počúval všetko, čo o ňom hovorili ľudia, a bolo mu veľmi ľúto, že prišiel bez všetkej príčiny do rečí. On nikdy neohlásil sa v obci, len aby ľudí neupozorňoval na seba. Radšej zniesol krivdu, ako by sa bol šiel žalovať. S jedným, s dvoma ľuďmi vedel veľmi múdre hovoriť, ale už s troma — to sa už okúňal. A jednako nemohol mať od ľudí pokoja, ba mal viac nepriateľov v dedine, než hocijaký krikľún. Každý, kto nemohol k inému pristúpiť, to sa na Miškovi previezol. On nikdy neublížil ani muške, a doňho sa každý zadrapil, ako do hrachu pri ceste. Chlapi ho vysmievali, že je vždy doma, že drží pec, aby mu neutiekla; ženy zas len pre toto chválily a závidely ho Zuzke. Hja, chudinky, tešily sa tým, že dobrá žena nedostane dobrého muža, len korheľa; iba taký tĺk, ako Zuzka, má dobrého muža, čo vždy doma sedí.
A ono Miško nestrážil domu, ale hrdloval a robil verne a svedomité. Ale ho i Pán Boh požehnával. Mal len osemnástku, čo mu po otcovi ostala, ale prichoval vše viac na nej statku, než hociktorý osminár. Ale ani jeden osminár nenasvážal toľko zbožia, ako on. To mu vidno i v sypárni, ktorá ani v prednoví sa nevyprázdnieva. Je v nej i starého zbožia dosť; pšenica vraj pamätá i to, keď zvon na vežu ťahali. No, i v prieči ne len jest čosi v tej tulipánovej truhle, čo Zuzka ešte so sebou doviezla. Tam je krčiažok, do ktorého so dňa na deň pribýva. Zuzka sa kochá, keď pozre po nedeliach doň. No, ale pod ním jest ešte viac. Tam je katechizmus, z ktorého ešte Miškov otec sa učieval, s primitívnymi obrázky a obšuchanými pargamienmi. Hej, sú v ňom i krajšie obrázky! Na nich by sa i bezbožník pokochal. Bol by ten katechizmus otcu-materi hoden dvesto zlatých. Veď skoro zpoza každej karty vyvalí sa zlatka a zpoza mnohých i piatka. Čidali, že by sa hocikto z takého katechizmu vďačne učil.
A načo sú im peniaze? Hej, nájde sa im ono miesto. Ešte treba, aby sa im tie zlatky popremieňaly v piatky, a potom — bude, čo má byť. Kúpi sa široký intravilán pri hradskej a na ňom vystaví sa hodný dom so závristým dvorom. Nuž na to budú tie peniažky. Čo prichová sa jalovica, tá sa nechá, a stará krava sa predá; peniaze za ňu pôjdu do katechizmu. Pred jarou vyprázdnia sa skrine, čo sa utŕži za zbožie, i to pôjde ta. O dva, o tri roky, ak Pán Boh požehná — katechizmus bude dosť tučný, a svet otvorí ústa, čo ten ťuťmák Ferancovie stvára.
Dva-tri roky prešly, a Miško zanechal starootcovský dom a presťahoval sa do nového, ktorý si on sám vystavil. Keď teraz pozre na ten starý domec, ako tam na strmom vŕšku smutno stojí, zasmeje sa mu duša. Hej, a keď vidí tú strmú cestu, ktorou do starého domu chodieval, a keď si predstaví, ako sa mu volky pod jarmom krčievaly, idúc hore vŕškom do dvora, pýchou vypnú sa mu prsia. Teraz sa veru nemusia krčiť, keď je dvor ako dlaň rovný. Koľko posmechu už jeho starý otec musel zniesť, keď so zbožným vozom až k mostu ťahal, aby sa tam na širšom mieste obrátil, a vrátil sa hore úzkou cestičkou do dvora. Cesta, ktorá do starého dvora viedla, tvorila s uličnou taký ostrý uhol, že len s jednej strany sa mohlo na ňu vyjsť. Preto, keď voz išiel s nižného konca dediny, musel vždy zachodiť k mostu, tam sa skrútiť a vrátiť sa nazad.
Skoro zakažným, keď k mostu tiahol, ľudia zo žartu spytovali sa ho: „Var‘ Židovi vezieš to zbožie? Hľaďteže ho, hľaďte! Prejde popred vlastný dom, a ani sa len neobzre, len kdesi ťahá.“
Miško sa im vše len zasmial a, akoby zo závisti, pohodil: „Dobre sa vám smiať, keď máte dvor ako dlaň.“ Ale sám sebe vždy doložil: „No, nebudete sa dlho smiať. Kto sa bude smiať naostatok, ten sa bude najlepšie smiať.“
A ľudia si povrávali: „Chudák, dobrý chlap je ten Mišo, len keby ten dvor mal inakší. Veru by sa mu zišlo druhý nadobudnúť. Ale tu zkade: to je tá vec!
Miško — on sa naostatok smial. Jeho súsedi pokrúcajú hlavami, nijako neprace sa im do nich, ako ten bedár prišiel k novému domu. Ktorí ho predtým tak ľutovali, dnes už závistive hľadia naň. Nepáči sa im, že tak krátkym časom vyrástol im ponad hlavu. Hja, tak to býva na svete: nemaj ničoho, vysmejú ťa; maj sa k niečomu, závidia ti.
Cyril sa narodil už v novom dome.
Kapitola 3
Na chlapcovi hneď od malička bolo znať, že nie darmo má také divotvorné meno. Otec nemohol sa prenadívať, kde sa v ňom toľká múdrosť berie. Čo povedal, mohlo sa hneď za ním spisovať. Miško bol by sa veru dal na to, ale chudák nevedel písať tak chytro, ako chlapec hovoril. I ostatní ľudia krútili hlavami, keď počúvali od neho len samé múdre reči.
„Pamätajte, ten chlapec nedožije svojho desiateho roku.“
„Ach, a prečo by nedožil? Veď nepoznať na ňom biedy.“
„Hej — čo moc, to moc. Každý vám povie, že ten chlapec na svoj vek má mnoho rozumu. Také deti nechovajú sa rady. Zprvu vyhúknu, ako priesada, a zrazu ani človek nevie, len keď opadávajú — navidomoči. Môj brat bol práve takýto mudrák: a neumrel vám?“
„Ja — čože by ste to povedali — toho kôň pokopal — nuž tak!“
„No, uvidíte, či vy svojho chlapca budete kedy ženiť. Pravda, budete, ale bez muziky. Ja za jeho život ani dreveného groša nedám.“
Keď Ferancovcom takto nahnali strachu, čo mali s chlapcom robiť? Zachodili s ním, ako s rozpuknutým krčiažkom. Prísneho slova mu nedali. Božechráň ho okríknuť, alebo mrzkú tvár mu ukázať! Mysleli si, že v kolíske majú kus zlata, a preto pilne ho kolísali, hoci nohy niže kolien mu už z kolísky visely, čo tak podrástol. Pri kolísaní mu ešte i spievali, ako v prvom roku, len aby lepšie spal.
Rozmaznaný Cyril vyrástol do kabane. Už v kabani začal napredovať vo všetkých známostiach — na podiv. On najlepšie vedel, pod ktorou strechou hniezdia vrabce, na ktorej vŕbe sú straky, v ktorom sade sú najlepšie hrušky a jablká, kedy dozrievajú a ako ostrvu nadložiť, aby sa k nim dostal. Ale vedel i iné veci. Poznal všetky litery; otec ho tomu naučil, ba i predpísal mu čo ľahšie uhlíkom na kozub, a on do tých čias majstroval, kým len neuhádol. Otec sa udrel do čela. „Hm, čo je pravda, to je pravda, ale z tohto chlapca, ak narastie, bude čosi. Má dobrú hlavu a tenkú kožu na čele — ten sa bude dobre učiť.“
A už teraz sa zrodila veľká myšlienka v jeho hlave. Vo dne, v noci mu nedala pokoja; všetko len vôkol nej sa krútilo. Všetko, čo robil, len k tej myšlienke, k jej vyplneniu smerovalo. Starej dosť dlho tajil sa — ale nadišla ho slabšia chvíľa, i vyložil jej všetko ako na dlaň. Otvoril jej svoje srdce do korán, dal jej pozreť i do najtajnejšieho záhybu jeho, kde myšlienka tá ukrývala sa. Žena zľakla sa jej. Ona videla ju v nedohliadnej diaľke, jej duševná sila nemohla ju obsiahnuť: začala pochybovať o tom, že by mužov sen mohol sa splniť. No, zas ju to lákalo a čosi dodávalo sily jej kleslému duchu, aby verila.
„Ach, starý, len mi povedz, ako ti to mohlo prísť na um? Ako to urobíš? Dovolia nám to páni?... Počuješ, s tým nehodno popečkovať — to je nie žart.“
„Haha! Či nám vraj páni dovolia! A čo pánov do toho? To dieťa je moje, ja z neho môžem vychovať, čo len chcem.“
„Ono sa to ľahko povie, ale ako urobiť: to je prvá vec. Nečítal si o Jánošíkovi, ako mu páni dali zošibať otca, že ho dal do škôl? Hej, svet je zlý; oni sa tiež strežú, aby sa im nik nemiešal do remesla.“
„Oj, kedyže to bolo! Jánošík — kedyže ten žil — Bože môj! Skala je skala — tá sa už od tých čias rozmrvila, čo Jánošík zakopal do nej svoj poklad. Nuž tak: nebolo to včera, ani zavčerom, bolo to kedysi!“
„Ach, moje dieťa... ísť do škôl... byť pánom... oh -“
„A čo by nešlo? Var‘ nemá z čoho? Čidali mu bude lepšie, že jeho otcovi? Pravda, ani ja by som za deravý šesták nevystúpil zo svojho domu. Keď príde do človečenstva, bude mu dobre a pri ňom — možno, i nám.