Povery
Komu pri stavaní úradov kohút na hlavu zletne: ten bude richtárom. – Idúci pred právo hryz, hrach: istotne vyhráš. – Majúc pred právom stáť, zapretú zámku vo vrecku maj: nepriatelia tvoji budú mať ústa zamknuté. – Jakékoľvek právo na svete vypravotíš: ak ešte pred Jurom zazreš hada vlečúceho v pisku žabu a odlomenou sviežou chvojkou hada i žabu udrieš. – Keď krádež stane sa v dome, bežia ua zvonicu, robia česnakom krížiky na zvon a vravia: Svätý Peter, povedz kto tú vec ukradol či Jano či Kubo atď.; pri čiom podozrelom mene zvon zhučí, ten tú krádež spáchal. – Zo slnka možno vyčítať zlodeja: keď voľač zkape, sožen všetkých podozrelých dovedna a postav do radu, potom povedz, že je meno zlodeja v slnci jasné a pozrúc do slnka, prizeraj sa každému strmo do očú: ak je len zlodej tám v rade, rozpáli sa ako hlaveň (začervenie, zardí sa). – Abys poznal zbojníka, z neupotrebeného ešte vosku utlač srdce, naň napíš podozrelé mená a zakop to do zeme: koho meno ostane čisté na tom srdci do rána, ten ťa obkradol. – Ak zbojník čo to nahal za sebou, vlož to pod vráta: zbojník vráti sa pre svoju vec a ty dolapíš ho. – Syto na nožnice polož a drž v ruke, menuj osoby podozrelé: pri mene zlodeja bude krútiť sa syto. – Z miesta, z nehož niečo ti ukradli, vezmi zem, vsyp pod mlynský kameň: zlodej bude krútiť a trápiť sa, kym krádež nevyjaví. – Perlu do ohňa hoď: oslepne zlodej. – Proso na lemeši pred pecovýni paľom (plameňom) pál a pukaj: zlodej pluzgiere dostane po celom tele. – Požiar ide za podpaľačom: v tú stranu ho stíhaj. – Ak ukradený mrliak (baranec) pri rezaní zabľačí: skoro zlodej vyzradený bude, valasi teda režú ukradenú ovcu tak majstrovne, by nezabľačala. – Ak ideš krásť a chceš, aby pes na teba nezabrechal: na opáčnu stranu dvoch prostredných prstov pusť si slinu a capni haukovi medzi oči. – Kto chce, aby po cely rok pri braní dreva od horára postižený nebol: nach na štedrý večer ani neozre sa ani neprehovorí, a čo by vari nad ním horelo, dokialkoľvek dobre nenajie sa. – Palec z obesenca pri sebe nos: smelé a bezpečne krásť môžeš. – Srdce zo šteňaťa ale tak ukradnutého, by ťa suka nezbáčila alebo srdce z mladej krtice na ľavej ruke pri sebe nos: nelapí sa ťa zbroj, neraní ťa guľka.
VIII. Život obchodný a svetový
Do sveta! Sveta zkúsiť! Svetom za novým letom! Sú heslá Slováka uberajúeebo sa von z rodnej dedinky lebo mestečka, z nichž len čo za vršek zajde, už mu je otvorený ten široký a ďaleký svet na východ až po Čierno more a odtial k severu po Volgu, Ural i Petrohrad, k juhu do Carihradu, Malej Asii až po Egypt; na západ ces Moravu, Čechy, Sliezko, Poľsko, na Berlín až po Paríž, ba hen do Ameriky, kde všade ba aj inde priemyselného a obchodného Slováka najdeš. Nie je to len domácich krajov núdza, čo ho takto i do sveta pobúdza; je to duch odvahy a podnikavosti jeho, že jako v poviestkach svojich posiela to popelvára svojho na výboje do sveta, to i tú dievčičku svoju vedie do služby, tak sám púšťa sa vidieť a zkúsiť svet i svoje šťastie v ňom.
Uberajúcich sa do sveta rodina a domáci zvykli odprevádzaťaž na chotár, niektorí i ďalej pomáhajú jim prenášať batožinu. Uberajú sa často húfne, veselo, pri gajdách. Obyčajne len popoludní vyberajú sa z domu, neďaleko rodisku prvú noc stráva a poobzerajú či pešiu či voznú výpravu, by mohli dať doniesť, čo snáď zapomenuto. Pri rozlúčke s domácimi upodávajú si ruky, ustískajú sa srdečne a ešte srdečnejšie želajú si „šťastlivú cestu, šťastlivý návrat a aby len Pán Boh sprevádzal a chránil pocestných.“ Čo mladšiemu nezapomnú privolať: „Ale že, aby sme nezahanbili sa za teba!“ Ba v tom širokom, zmotanom svete aby každý medzi ľuďmi ľudsky to jest pekne, počestne viedol si a statočne zadržal sa. I chýry o tom donášajú si jedni o druhých i dopisujú si a pri dlhšom bavení sa vo svete nijak neostávajú bez spojitostí s domácnosťou, pokiaľ to len možno. Bo zas o dajednom putujúcom nechyrovať ani do roka, až pekne krásne prikvitne sám.
Jakže ale už v tom svete? Snadno osvojujú si reč i zvyky národov a chovajú sa tam dľa toho svojho, koľko krajov, toľko obyčajov ku cudzým. Zvláštne zbehlí sú naši vozári a obchodníci v rečach, nastoľko, že nielen niet Slovanského nárečia, ktoré by plynne nehovorili, ale shovárajú a jednajú sa s cudzími národmi vždy v reči tých, k nimž zajdú. Maďar, Nemec, Rumun, ba aj Francúz a Angličan počuje reč svoju z úst jejich a jak v Asii, v Egypte lebo v Amerike dohodnú sa s tamorodými, to je tiež vec našincov tatam putujúcich. Ale iste vzhľadom k rozšírenosti slovančiny toto porekadlo máme: „čo kde v šíry svet zájdeš, slovenskú reč nájdeš,“ a Slováci i Slovania sú v tomto sebe na vzájom vo veľkej výhode. Ale vraj náš pútnik už ani nečuduje sa, keď kdekoľvek tú svoju slovenčinu zaslyší. Ivan Liub hovorí mi zde, že keď pri Berlíne oslovil drotárov slovensky, títo ani najmenej nedivili sa tomu, že tam svoju reč čujú, keď i tak okolo Berlína besedujú si so starodávnymi a pozostalými Havolanmi, ako by medzi svojimi boli, slovansky; ač zase k Nemcom oznamujú a prihovárajú sa po nemecky.
Lež zase kde naši svetapútnici prikloňujú sa k rečiam a zvykom cudzím, to naše „keď si prišiel medzi vrany, musíš kvákať jako ony,“ neide tak ďaleko, žeby v svete cudzom opúšťali svoj zvyk i kroj. Práve putuje Slovák medzi turbanmi i cilindermi vo svojom širáku, halene i v opasku, s cedidlom lebo remennou kapsou pri boku a s holou v ruke lebo s našmarovaným bičom pri voze. Rovne Slovenka s pestrými stužkami vo vrkoči alebo v bielom čepci svojom na hlave a s bielym obrúskom, s batôžkom svojim na chrbáte. Po národnom kroji poznáš našich na všetkých trhoch a uliciach miest i v najostatnejšom kúte „sveta Trantárii.“ A zapýtaj len chleba od nich, hneď ti ho podajú; bo „chlieb najlepší kamarát v ceste;“ bez kúska chleba pre seba i pre poratovania sebe rovných pocestnych nebudú. Ale v cudzine, ak len trocha na domorodnosť ponášať sa jim budeš, privolajú ti svoje obvyklé: „Či ste Slováci?“ Toto aspoň znelo kedysi čo heslo, keď sme po Dolňozemských pustatinách putovali a tam s našimi pri tomtože hesle veselo stretali sa. A kde jich je už viac vo vedne, rozložia sa ako táborom k besedám, spevom aj hrám svojim, keď len jest stihu k odpočinku. Lež blíže Pešť, Debrecín, Viedeň, ďalej ďalšie mestá bývajú a budú svedkami i divákmi spevu, hudby, tanca a hry slovenských pútnikov, vozárov i robotníkov, keď títo v čas nedelnieho odpoludňajšieho odpočinku chcejú si po práci a v cudzine „urobiť tak ako doma.“ Nie menej pilní bývajú nábožnosti. Pri onom nerozlučnom chlebíčku, nebude torbečka lebo batožinka pocestných bez modlitebnika lebo i spevníka. A hľa, kde sú medzi inoverci alebo len medzi inorečnými už i nábožnosť společne vydržiavajú: zaspievajú si, pomodlia sa spolu nábožne, najmä v nedeľu ráno. Zvláštne pilných takejto nábožnosti videl som murárov a druhých robotníkov pošlých z Liptova. Jak ani roky nezotrú prítulnosť k svojeti, zkúsil snm pri jednom Šumiačanovi z Gemerského Pohronia. V meste Segedíne na trhu pristúpil ku mne muž asi 60—ročný a rád bol, že vo mne našiel Slováka a Gemerčana. Hol osadil sa čo šuhaj medzi Maďarmi, pojal ženu Maďarku, choval i také deti; ale sám chodil ešte vždy vyhľadávať Slovákov a pobesedovať si s ními.
Túha po domove, obyčajná u všetkých horalov, jakže javí sa u nás? Uslzeným okom ide pútnik von z rodnej dediny a ozerá sa k tým svojim milým zahradám i poliam i lúkám i hájom. Ale jak za vršek zajde, už vyjasní sa jeho oko a bystro, smelo pozerá do sveta. Veselších, rozmarnejších, a spolu i odvážlivejších pocestných po horách i po pustatinách, na silniciach i po chodníčkoch, na vode i na suchu málo máte jako sú Slováci. A budú príhovorčiví a shovorčiví a prívetiví všade a s každým, bo oni to tak „po jazyku všade zajdú a všade ako doma najdú sa.“ Len potom už po nečase, keď návratu niet a zvlášť kde hory z obzoru zmizly a cudzota i samota jich otáča; tam spomenú nielen na to „všade dobre, doma najlepšie,“ ale i oko zaslzí i stisnuté srdce vzdychá:
Idem, idem, neviem zkade,
moje srdce ako v ľade;
lebo moju vlasť opúšťam
a v cudzí kraj v nohy púšťam.
Poponáhľajú sa v taký čas najmä mladší domov; potom už po prvom roztúžení otuželí sú jako plavec pretrpevší chorobu morskú. Aj túha po domove prazriedka vyskytne sa v chorobnej svojej miere. Znal som len Janka Klimec zo Šariša, ktorý temer celú zimu chorel vo vojanskej nemocnici v Petave, spomínajúc deň i noc jako si on doma svoje ovečky pásaval a na fujare hrával; potom veselšou myslou šiel jarnému Italskému ponebiu v ústrety. Prv akoby do sveta pustili sa a rovne i po šťastnom návrate zvykli nejedni zbožné dary či offery dávať na kostol, pre farárov, učiteľov i pre chudobných. U nás evanjelikov takéto oblácieverejne v chráme oznamujeme.
Smelo pusťme sa už do sveta s našimi, jako oni chodia:
1. Do služby. „Služba mrcha“ a služobný chlieb ostatný, ale keď doma ako na dlani alebo nemajú už nikoho, pustia sa naši šuhaji a dievčičky – jako ten popelvár a tá popelka – do sveta službu si hľadať. Najradšej sluhujú a slúža v blízkosti; ale veru aj v ďalekosti od Tatier až po Dunaj plno našich paholkov a dievok i dospelejších osôb v službe hospodárskej, remeselníckej, kupeckej, mešťanskej i panskej. Zvlášť dobré sú Slovenky čo pestúňky dietok, kojné a dojky, učiac i panské dietky štebotať a spievať po slovensky. Prúd odnárodňovania opak tohto uvodí: nemecké a maďarské pestúňky na Slovensko. Kdežto mäkkosť a nežnosť povahy slovenskej neprevýšená v kojení a vodení dietok. Služobná čeľaď najviac vystavená je nemravom miest; no „poctivá služba“ nejednym pomáha i do „poctivého manželstva;“ bo Slovenská čeľaď rada zaneháva službu, keď raz môže ženiť sa, vydávať sa a tak „pracovať na svoju ruku, mať svoj chlieb.“
2. Do roboty, na zárobky. – Sotva že priletujú na jar lastovičky, už rozletuje sa ľud studenších a neúrodnejších Tatier na dol, naozaj „svetom za novým letom.“ Čo nádenníci, šichníci, robotníci, peší i s jedno lebo dvojspražnými vozíkmi, strávä v cudzine celé leto až do pozdnej jaseni. Vystavajúc na rynkoch miest a väčších osád alebo majúc zde i hospody, čakajú, až by jich niekto najal do roboty a vozby jakejkoľvek za peniaz denní. Pešť, Budín, Požuň, Viedeň a koľké nadto mesíá i paláce oni pomáhajú staväť, dláždiť, usilujú sa vysluhovať za skromný plat. Dolniakom konajú všetky hospodárske práce, počnúc od prvého jarnieho kopania až do najpozdnejšieho lámania kukurice a vinobrania na Podhore (Hegyallja). Bývajú to mužskí i ženské, od veku útlej mladosti až do veku šedivej, však jarej ešte staroby. Zvláštni sú medzi nimi kosci slovenskí. S kosou na pleci, s oslicou a čachorom za pásom, s nákovadlom a mlatkom (hámrikom) v remennej kapse lebo v cedidle putujú od hôr k zeleným dolinám a rovinám pri konci mája, by pokosiac tieto, so zárobčekom navrátili sa po Jáne kosiť doma svoje hole, kopane, lazy a stránisté hôrne lúčiny i košariská. Kto nemá doma čo kosiť, nenavracuje sa, ale ostáva hneď tam aj na žatvua mlatbu. Jednak privzal si ku kose hneď aj cepy, vejačku a dlhú brezovú metlu. Ba hľa, skoro za kosci putujú na dol ešte zástupnejšie žatviaria žatviarkys nástrojmi a prípravami k žatve a mlatbe. Deň Jána alebo Petra Pavla je slavnostnozvyčajná doba jejich odchodu z domu pri gajdácb lebo fujarách a pri ozývajúcom sa veselom pokrikovaní, speve i tanci. Idú, letia „ako kavky v kŕdloch,“ a tak v utvorených hŕbach i najímajú sa zástupne u väčších majiteľov do roboty; ba majú už istých stálych hospodárov a pánov, k nimžto rok po roku jako na hotové chodia tí istí, statočne pracujúci ženci, žnice, mlatci i tlačiari obilia koňmo na holovniciach. Žatviari pracujú vždy iba za výžinok, býva to najviac dvanásty diel vyrobenej úrody. Výžinokdovážajú jim domov vozári, s nímiž usrozumeli sa doma; by títo napred ta dolu nejaký továr, potom hore lacnejšie doviesť mohli výžinok, aby bolo doma „dosť chleba na zimu.“
3. Na zimovisko. – Zimu jako stráviť, kde matička zem len po čas leta kojná a prajná? Tu naši bačovia, valasi, pastieri a pastierikovia s cedidlom a vatráľom čiže s kapsičkou a kyjačikom pustia sa od hôr a holí po svete, jako v poviestkach jejich tí pastierici a popelvári. Hľadajú i nachodia službičku pri chovaní statku a druhom domácom zamestknaní na dobu zimy. Prezimujúc ponáhľajú sa zase na hory a hole, do toho krásneho, jarou oživeného sveta. Nejedenkráť, keď doma krm neurodí sa, chodia i gazdovia alebo sverujú tamtým svoj statok, pre ktorí kúpili krm v požehnanejšom kraji, takto na zimoviská.
4. Za remeslom. – Všelikí tovaryšia u nás bežných remesiel aspoň rok za remeslom vaadrovať cachovými predtým poriadkami viazaní boli a ešte nespúšťajú sa tohto svojho dobrého zvyku. Ale i viac rokov a čím najďalej vandrovať, v cudzine v remesle sdokonáliť sa, potom doma majstrovský kusurobiť a tak osadiť sa pri vlastnom dome a remesle: to znamenalo „dostať sa na zelenú ratolesť,“ to bol už „ten zlatý srp,“ to bolo už „zlaté dno.“ Mnohí ale naši remeselnícki šuhajci na tej vandrovke aj na vždy ostali. Nie, netúlali sa. Ja som aspoň túlavého remeselníckeho tovaryša Slováka ešte nevidel; koľkokoľvek videl som jich túlavých po pýtaní, jako „armer Reisender“ chodiť, všetci boli u nás inorodci. Ale naši radi osadili a zvlášť prižieňali a prižieňajú sa vo väčších miestach Uhorska a najmä medzi Maďarmi. Žiaľ Bohu, že tu zabúdať zvykli na svoj rod a jazyk. Za príklad spomeniem len mesto Miškovec, jehož jadro tvorili takíto privandrovaní remeselníci Slovenskí, tak že za mojich tam školských časov v r. 1839 a 1840 starší remeselníci a kupci leda i lámať znali maďarčinu, ač synovia a vnukovia zabúdali i zabudli už slovenčinu. Zde i v mnohých druhých mestách len mená rodinné svedčia, jak za remeslom a učením i provodzovaním jeho putoval a putuje zpôsobný k tomu Slovák. Jak pri tom vystavený je vlivu cudzej reči a zvyku, z toho menovite čižmári naši tu doma utŕžili si žart a vtip ten, že keď obídu Miškovec a Debrecín a len čo tie postruhníčky (bagáčiky) na vandrovku od mamičiek dávané strovili, už potom nevedia inšie jako fordító(hladidlo na remeň) a lapsík(lábszíj, nákolenný remeň) mondokovať. O každom však, kto v cudzine náležite svoj čas nestrávil a nepodučil sa, zvykli sme vtipkovať, „že bol len postruhníky zjesť;“ bo hľa, žiadna Slovenská mamička nepustí z domu dieťa do sveta bez postruhníka v kapsičke. – Naproti tomu ale máme príklady farbiarov, koželuhov, stolárov, strojníkov a druhých remeselníkov, ktorí v Španielsku, Francúzsku, Nemecku, Anglicku, Amerike aj inde závody a kupectvá pozakladali a vydržali súbeh s cudzinou nielen v remesle a obchode, ale i v tom, že menu Slovenskému slúžili ku cti a na reč i domovinu nikda nezabudli.
5. S remeslom. – Práce, k nimž koľkotoľko umnej i ručnej sbehlosti potrebno, nazývajúc, ľud náš svojim remeslom, púšťa sa s ním po svete na zárobky.
Drotárisú zde hlavní remeselníci a hlavne z Trenčanskej stolice, ale i zo Spišskej Magury i z druhých vysokých Tatier po svete putujúci, doma po uliciach „dajte hrnce drotovať“ vyvolávajúci, v cudzine všelikými rečiami svoje remeslo i svoj drôtový a pliaškový tovar gazdinkám i paniam domovým odporúčajúci. Od najútlejšieho veku do šedivej staroby putujú najviac po Uhorsko—Rakúsku a Nemecku, ale vraj až do Paríža. V hlavnejších mestách týchto krajín v Pešti, Viedni, Prahe, Berlíne a inde majú svoje hospody, kde spoločne zdržujú sa a zpomedzi seba vyvolenými staršími a správcami spravovaní bývajú, ktorí hlavne v tom poriadok držia, by žiaden nedopustil sa výstupku, pracoval a chodil vymeranými cestami a po určenom okrese. Takéto jejich poriadky zkúsil som i sám r. 1850 v Štýrskom Hradci. Oni sú najvernejší pestovatelia a zachovávatelia svojho národnieho kroja, zvyku a jazyka po svete. Čierny zamastený, nad párticou remeňom spiežovými gombičkami vykladaným ovinutý širák, čierna zamastená košeľa a remenný opasok na drieku, remenná kapsa a kabaňka súkenná cez plece, chološne a krpce s návlakmi, krúhy drôtu na širáku i na remennej kapse, klieštiky a mlatok v nej, vatráľ lebo valaška v ruke a spolu i pasce i iné výrobky drôtové označujú týchto „dobrých remeselníkov z tej Trenčanskej stolice.“
Obločiaritakže v svojej národnej halene, ale čisto bielo odení, jako to k jejich remeslu pristojí, podopierajúc sa o dlhú na spodku železom obitú hôľ a s drevenou nošou, sklom i nástrojmi naloženou pochodia na podzim i podletia všetky dediny i mestečká, vyvolávajúc: Dajte obloky robiť, obloky! Blízkosti sklenných hút a skladov skla sú jejich východištiami i útočištiami a obvodom celá snad krajina Uhorská.
Sytári a riečičkárivychodia tiež s drevennými nošami a k remeslu patriacimi nástrojmi i látkami z jedlových hôr Tatier po svete sytá a riedčice naprávať i shotovúvať.
Knihári, po mešťansky odení i držiaci sa. Putujúc ale majú po dedinách z viazania kníh dobrý a stály zárobček; bo ľud náš nie je bez náboženských aj druhých poučných kníh a rád má väzbu jejich tuhú i peknú.
6. Za tovarom a obchodom. – Majúc vozárov za týmto pripomenúť, uvediem zde len pechúrov týchto dvojich:
Handárov či randárov. Kroj dľa kraja pôvodu jejich rozličný je, ale drevenná truhlička lebo kasnička (pasmička) napred tela zavesená, v nej pre deti cukríčky a nožičky lebo i hračky, pre dievčence drumble, stuhle i šnôrky, pre gazdinky ihly, cverny, a čo ja viem jaký drobný tovar pre každého – a nadovšetko tenká píšťalka v ruke označuje jich i obchod jejich. Pískajú si až milo po uliciach a zasadajú s kasničkou a tovarom na stienkach popod domy. Zde shrňujú sa kolo nich deti, dievčence a gazdinky a „čachrujú,“ čarúvajú továr za továr. Kde jaká handra či randa, úžitná i neúžitná, každá staví sa vo vreci handára. Tento s prázdnou kasničkou a plným vrecom uberá sa potom do mesta ku kupcovi a do skladu, kde nasbieraný továr složí a nový do obchodu naberie. Z toho my hľa pekný biely papier na písmo i na tlač máme a ani nebadáme jak významný obchod i handára a jak zde ľud súbeh vydržuje s pokolením tým, ktoré Šalamún učil kupecky obtáčať i obchodiť svet.
Voštinárov. Týchto máme hlavne zde na brehách Vlhu v Drienčanoch, Hoštišovcach, Žpanom poli, Lipovci, Hrušove a po susedných dedinách, ale aj v Novohrade na Lešti aj inde osadených. Náš voštinár obuje pevné, hrubé, vysoké, z hovädzieho remeňa boty (čižmy, dla dávneho názvu škorňami prezvané; skôrne), oblieka širokú košeľu a široké gate konopné, niekedy i plátené biele lebo postavné čierne nohavice, prepasuje sa remeňom i zásterou, na prsiach má postavný prsliak, na hlave širák alebo baranicu, pres plece kabanicu a pres to na chrbáte previazaný mech (vrece), pri boku remennú kapsu, v ruke drieňovú palicu – a tak „chodí po svete.“ Chodia dvaja i traja v jednom kamarátstvečiže tovaryšstve. Každé tovaryšstvo má sebe vydelený, už po otcoch zdedený okres, z nehož do cudzieho zabehnúť nedovoľno. To si oni tu doma tak podelili krajinu a jej stolice na okresy a obchody. Od Tatry a Fatry po Matru, odtial poza Tisu až k Sedmohradským a Srbským hraniciam, za Dunajom až po Drávu pohľadajú každý včelienec a každého včelára dvaráz do roka. K jari idú podrezávať a súš vyberať, k jaseni vybíjať, vykádzať. Maďar pospolitý úplne sveruje na nich svoje včelience a oni mávajú zde i svoje vlastnie včely. Pri prácach týchto pohostinní sú jedni k druhým. V jaseni nielen voštín naberú, ale nabijú i väčšie zásoby mädu do sudov, ktoré si dávajú odvážať na Michalský trh do Debrecína, kde predávajú mäd veľkupcom. No súš a voštiny všetky dovážané bývajú hore do rodných dedín voštinárov. Pri každej dedine stoja tu záboje, domok to a lis (pres) k vybíjaniu vosku. V zábojach jest po strane piecka a kotál na parenie čiže vyváranie voštín; na prostried ozrutná klada z hrubého zdravého dubiska, vydlabaná na okrúhlosť suda a zakresanýma koncama zapravená po jednej i druhej strane v predlabaných takže ozrutných dubových stĺpoch, zapravených hlboko v zemi. Všetko mocne obité železnými obručiami. Výdlab či sudovú prázdninu klady vystelú slamou, do tejto posteli lejú drevenným šochtárom vyvarené voštiny z kotla a keď je plno založia na to hrubý drevenný štvorhran, tanierrečený; ponadto pretiahnu krížom primerane zakresané brvno až cez výdlaby oboch sdpov siahajúce; do výdlabu stĺpov vrážajú už teraz drevenné kliny baranmi z vrchu stĺpov na reťaziach visiacimi. Týmto činom pôsobia tlak náramný na to krížne brvno a na ten tanier pod ním, ktorý že sadá vždy hlbšie do postele klady a voštín, z nichžto dierkami do boku klady vyvŕtanými vyteká vosk a voda do kadi tam podloženej. Z plnej kadi z vrchu posberajú vosk velikou medennou lebo i drevenou varechou, asi tak jako sberá bača urdu na salaši; zo spod vypustia potom vodu von – a keď treba, sbierajú ju aj na kúpel a parenie pre chorých, tiež tak jako keď nemocní na salaši paria sa nad žinčicou. Vosk ale sberajú do vlhkých šafľov, v nichž na podobu šafľa ustydtie sa krúhi kruchvosku rečený. Knihy vosku oddávajú voštinári tunajším kupcom, od nichž vopred berú si značné súčty do tohto obchodu a ktorí všetek vosk odvážajú na veľtrhy do Pešti. Vosk náš mal svetový chýr pod menom Rožňavského vosku, ale nedávno utratil ho; bo voštinári začali boli miešať medzi voštiny smolu čiernu, až teraz na svoju škodu od toho upúšťať musejú. Ale i petrolej, stearin a parafin zpotrebu a tak i cenu vosku umenšili a v našich zábojach nebijú viac „kremnické dukáty,“ jako kedysi; voštinári chudobnejú, ale svojho obchodu nespúšťajú sa; držia sa svojho kupeckého porekadla: čas tratí, čas platí.
7. S továrom a po kupectve. – Zvlášť výrobky svoje, pri tom i plodiny a jakékoľvek články obchodu volá náš ľud „továrom,“ s nimž kupčí peší i na vozoch, po domoch v nošiach i na trhu v krámoch a šiatroch. Tohto obchodu a kupectva na všetky strany dosť; naskoľko ho znám, pospomínam. Zde sú:
Obrazári, obrazníci. Černolehoťania a Velko – Slavošovania z pod Kohúta zde v Gemeri znajú po mestečkách svojich maliarov, od nichž kupujú na skle maľované obrazy svätých, popri tom i často spomenuté už obrazy Jánošíka a tých dobrých hôrnich chlapcov. V noši na chrbáte roznášajú tieto obrazy na západ Slovenska a na východ i zaň, k Rusínom. „Predávajú Bohov.“ Tento aspoň výraz zachoval sa u nich o tomto obchode nebodaj ešte z pohanských časov, kde takto mohli roznášať a predávať sošky, výrezy a výkresy domácich bôžkov. Keď títo „lares et penates“ šťastne minuli sa v obchode, prečaria obrazník nošu s handárskou truhličkou, naplní ju v najbližšom kupectve drobným továrom a veselo pískajúci, sberajúc handry pre blízke pod Kohútom papierne, poberá sa k domovu „ad lares et penates.“
Papiernícia papierníčky, sú mužovia i ženičky toho istého okolia Gemerského, provodzujúci podomový i trhový obchod s papierom na písanie. Vítaní sú najmä po odľahlých dedinách.
Brdári, na dlhých zimných večeroch a nociach z trsti od Tisy dovezenej hotujú (zubce strúhajú a medzi paličky viažu) svoje brdá pomocou „kňaza a rechtora;“ takto aspoň nazývajúc isté prístroje, ktoré paličky brda držia jim v rovnobežnom smere pri práci. Len čo poskočí deň o vrabčací skok, už oni v januári a februári nosia predávať tkáčom i tkáčkam brdá 12 až do 24 pásmenné. Z vrškov a doliny nášho Vlhu chodia po tých istých okresoch čo voštinári; bo brdár je obyčajne aj voštinár; bo kým on „minie brdá,“ minula sa jemu zima a čas podrezávania včiel došiel. Za brdá utŕžené peniažky vloží do voštín, z továra do továra, aby lepší „úžitok“ priniesli mu.
Ložičkária prasličkárinastrúhané ložice, vystrúhané taniere i vahany, vytočené stupky, kuľače, praslice a vretená z týchtože výš spomenutých, no i z druhých Slovenska krajov nosia na chrbáte, rozvážajú i na vozoch k svojim vlastním rodákom i k Maďarom na dol.
Košiarnicia metliarikde peší kde i na vysoko naložených vozoch objavujú sa tam, kde prírodnín a umu niet k hotoveniu košiarov všelikého druhu, brezových metiel, potom i bukových a dubových potieskov, stolčekov, piestov a tomuto podobných domácich potrieb. Domáce hory sú jim komory na látku tohto riadu, dolniaky ale komory odpredaju a živnosti, ač zdá sa neveľmi pre nich bohatej; bo vo východnom Gemeri označujú jej ich a spolu chudobu každého vydaju týmto porekadlom: Do Rošťárnika za košiarnika, do Betliara za metliara vydala sa.
Sklári a sklárkyroznášajú všelijaký, lacný i nádherný riad a továr sklenný z hút a predávajú po domiech i na trhoch.
Kožiariči vlastne koželuzi (u nás i garbiari, ševci nazvaní) vylúžené kože na podošvy, krpce, a remeň na boty (čižmy) „šikujú na chrbátku“ alebo i „na vrchovom.“ V posledňom prípade visia jim po oboch bokoch koňa „bisahy“ či lepšie visahy, naplnené remenným továrom. Obchod vedú tiež podomový i trhový, medzi Slovákmi tam, kde značnejšia zpotreba krpcov a podošiev; medzi Maďarmi, kde zpotreba čižiem. U nás Ratková, V. Revúca a Jelšava, v Liptove Sv. Mikuláš, v Nitre Brezová, inde iné mestečká vysielajú takýchto svojich koželuhov a kupcov po okolí i po svete.
Súkenníci. Veliká je zpotreba u nás i medzi Maďarmi súkenného továru: botošov (kapcov na zimu), pokrovcov, chološien, kabaníc a širíc. Z toho mešťania výš udaných i druhých miest provodzujú široký obchod obvyklým u nás spôsobom vo vlne a jej skupovaní i v odeve a zpotrebe z nej zhotovenej.
Grznári, nepôvodne kušniermi nazvaní, takže provodzujú obchod s mnohou kožušinou.
Hrnčiari. Na jar ale zvlášt podjaseň naše, potom Rusínske a Maďarské kraje prekrižované bývajú hrnčiarskymi korábmit. j. vozmi hrnčiarskym riadom vysoko naloženými, bo lieštim nadpletenými; by 500—800 kusov väčšieho a menšieho toho riadu i viac vpratalo sa na voz. Na stá a stá ide takýchto vozov zvlášť z nášho Gemera každoročne v tú stranu k Tise a za Tisu; bo železnice neprijímajú tento továr. U nás okolie spomínaného už Maštinca a mesta Rožňavy, v Nitre Dobrá Voda, vo Spiši hranice Haliča, napospol každý kraj, kde dobrá hlina nachodí sa, vyúžitkované sú na hrnčiarstvo nad iné k inému hodiť sa mohúce prírodniny. Hrnčiari najviac začarúvajú svoj tovar za obilie a ovocie, i za ľan, konope a druhé úrody, lež predávajú aj za peniaze po trhoch.
Drevenáriči drevenácii sami dorábäjú i skupujú od remeselníkov obruče, dúhy, debná, käde, putny, džbary; druhí zasa kolesá, bahry, krosná, súseky, skryne, korytá atď. Tamtí svoj „drevenný riad“ do blízkosti viníc a títo i tam i inde na trhy dolňozemských miest a osád vyvážajú. Tokaj, Debrecín, Veľký Varadín a Arad sú hlavnie sklady Gemerských vozárov s drevenným riadom; inších tieto aj iné mestá.
Železáriči železníciboli v kvete a dobrobyte pred časom terajších železníc a z hámrov, jejichž kladivá búchaly vraj: dukát! dukát! rozvážali kované železo zo Spiša a Gemera hlavne do Debrecína a do Pešti.
Vozárichodili mestským kupcom po továr do hlavních miest, do Pešti a Viedne, a privážali ho odtial na Slovensko. S jejich korábmit. j. velikými, plachtou (poňvou) pokrytými a šesťspražnými konníckymi vozmi stretnúť sa možno bolo kedysi na sever v Krakove, na juh v Tersti, na západ v Prahe, Lipsku, až v Amsterdáme a Hamburku. Pri paroloďach a rušňoch zaniknuly jejich cesty. Každé väčšie mesto mávalo v susedstve svojom na dedinách takýchto vozárov n. pr. B. Bystrica okolité dediny, Rožňava Betliar a Veľkú Polom.
Zemiarizaoberali sa hlavne privážaním úrody a nápojov, slaniny a údeniny z dola na hor. Každý z predspomenutých furmanov má vlastne až po dnes účasť v tomto zemiarstve, naskoľko potravné články ešte vždy privážajú si do neúrodnejších krajov; ale pred železniciami boli i zvláštni výlučne s potravnými článkami á nápojmi (vínom, pivom, páleným) kupčiaci zemiari.
Drevenáci, železníci, vozári a zemiari mávali doma svoje vozárske a kupecké spolky, na Muráňdoline tak nazvané orsági. Spolky tieto so všetkým ešte nerozsypali sa, ale zanikajú. Spolok mal svoju vrchnosť zvolenú a „furmanského lebo orsáckeho richtára;“ každý poslúchal a poriadku vydaného držal sa doma i na ceste; priestupky tiež richtár súdil a trestal; zaviazaní si boli k spoločnej podpore a ochrane. V Debrecíne a inde po dolňozemských mestách majú sebe vykázané miestiská, kde s vozmi stávajú a kupčia na trhoch. Udá—li sa tu priestupok i medzi týmito predávačmi a jich kupovačmi, rozsudzuje pru najprv furmanský richtár a chváľa si to, že keď pred mestské policajné vrchnosti ďalej prednesú pru, tieto jich poriadky znajúc, potvrdzujú jejich výroky a chráňa jich.
Bryndziarizo všetkých Tatránských salašov dodávajú dobrú bryndzu do Pešti a Viedne a tak ďalej do svetového obchodu. Liptovská a Brezňanská bryndza, Oravské oštepky a Klenovské syrce majú v tomto obchode zvláštnu dobrú povesť; ale koľko u nás salašov, toľko kupectva s bryndzou a kde majer tam i obchod s dobrým maslom z našich uzavrených krajov do šíreho sveta.
Čipkári, jichž domovinou je zvlášť Horehronie od B. Bystrice po Brezno, berú pod plachtu na vozy strižný tovar fabrík z Viedne a Moravských miest a kupčia s nim jak po krajine tak i medzi Srbmi a Rumunmi, za Tisu, na dolní Dunaj, k Čiernemu moru i k Balkánu. Doma majetok čipkára leda pár sto zlatých obnášať bude, ale vo Viedni má úver na tisíce. Čo poniektorí veľkupcovi i škoduje, to druhí nahradia. Pod Bachom malomestskí kupci boli vec k tomu doviedli, že čipkárom našim obchod zakázaný bol; skoro na to veľkupci Viedenskí a majitelia fabrík vymohli jim nové dovolenie, bo bez čipkárov nemal továr jejich želatelného odbytu. Čul som jich hovoriť velmi bežne srbsky i rumunsky.
Šefraníci. Z okrúhleho a maľobného Turca opanovali oni svojim obchodom na prerozmanitý drobný i strižný tovar šíre kraje Európy na východ a sever: Uhorsko, Sedmihrady, Rumunsko, Halič, Poľskú i Ruskú až za Ural a snád i na Amur. Ruská je jim tak ako domovina známa. U nás niet dediny, do ktorej by s malými ale ťažko naloženými svojimi jedno— i dvojspražnými konnými vozíkmi nezašli; niet trhu bez šefraníka a pláteníka. Šefraník vytiahne svoj vozík na rýnok, rozloží pred ním svoj šiator a krám široký, posiaty drobným príručným továrom, jaký ti len duša zažiada. Kúpnu cenu položíš mu na podanú zpoza skladu dlhú varechu (ložicu), keď že ruka jeho nedočahuje až ku kupovačovi, a tak rozžehnáš sa s nim a on s tebou pekne po slovensky, ač on reči všetkých národov hovorí a vo všetkých ponúka svoj továr na výber.
Plátenícia pláteníčky. Hlavnie sídlo pláteníkov je hornia Orava. Kde čipkár, šefraník, tam s ními aj pláteník vozmo i peši s plátnom, kanavásom a rozličným pásikavým a barvistým tkanivom. Tam k Čiernemu moru, tam naproti až do Ameriky chodia pláteníci Búr Sv. Jurskí z prešporského Záhoria. Naše Gemerské pláteníčky skupujú domáce biele plátno a vozia ho na veľtrhy do Vacova a do Pešti, kde schodia sa s rovnými sebe pláteníčkami druhých našich krajov a kde jim biely vyhladený tovar odkupujú hlavne Srbi. Títo pred tým chodili sami k nám plátno skupúvať a ľud náš volal jich Geredzmi, Gerekmi.